Viaže v rámci zjednocovania právnych názorov senát ústavného súdu zamietavé uznesenie pléna?

Viaže v rámci zjednocovania právnych názorov senát ústavného súdu zamietavé uznesenie pléna?

Apr 6, 2015

Úvod

Je viac než zrejmé, že snahu zákonodarcu o zabezpečenie jednotného výkladu a jednotnej aplikácie právnych noriem Ústavným súdom Slovenskej republiky, vyjadrenú v § 6 zákona    č. 39/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej aj zákon o ústavnom súde), nemožno označiť za nelegitímnu. Ambíciou predkladaného článku je priblížiť niektoré otázky, ktoré zjednocovanie právnych názorov plénom ústavného súdu prináša a najmä predstaviť zjednocovanie právnych názorov plénom ako určitú pre senáty „sťaženú“ procedúru, ktorú musia pri odchyľovaní sa od skoršej judikatúry podstúpiť, umožňujúcu plénu Ústavného súdu Slovenskej republiky vymedziť mantinely rozhodovania pre daný senát.

1. Všeobecná orientácia

Napriek tomu, že právne závery súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky precedentný charakter, ktorý by zaväzoval ostatných sudcov rozhodnúť v obdobných veciach identicky (stare decisis), nie je možné spochybniť fakt, že súčasťou princípu právnej istoty zakotveného v čl. 1 ods. 1 ústavy je i požiadavka, aby sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala na určitú právne relevantnú otázku rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS a 80/99). Takáto požiadavka je len vyjadrením princípu predvídateľnosti práva ako neopomenuteľného komponentu už spomenutého princípu právnej istoty. Stav, kedy sa o rovnakej právnej otázke za identického alebo analogického skutkového stavu rozhoduje diametrálne odlišným spôsobom, bez rozumného a objektívneho odôvodnenia, nie je ústavne udržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Naopak, tento stav podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje jeho základný princíp – požiadavku, aby so o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom (IV. ÚS 49/06). Navyše, pokiaľ súdy v rozhodovacej činnosti tento ústavný imperatív nerešpektujú, nielen že nekonajú v súlade s princípom právnej istoty, ale môžu tým porušiť i právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06).

Rovnaký záver rešpektuje v prístupe k úprave rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a konania pred ním i zákonodarca, keď v § 6 zákona o ústavnom súde[1] určuje osobitný postup (zjednocovanie právnych názorov senátov), ktorý má učiniť zadosť ústavnej požiadavke, rozhodovať v rovnakých veciach rovnako. Predmetné ustanovenie zákona o ústavnom súde znie: „Senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu Ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného súdu.“ Primárnym a legitímnym účelom tohto ustanovenia je predísť nežiaducemu a protiústavnému stavu, kedy by rôzne senáty ústavného súdu rozhodovali v rovnakých alebo obdobných veciach rôzne (nekonzistentne).

Prístup založený na absolútnej, bezhraničnej viazanosti súdu rozhodnutiami už vydanými v skutkovo rovnakej či obdobnej veci je síce spôsobilý účinne čeliť nežiaducej svojvôli, arbitrárnosti v rozhodovaní súdov, nepredvídateľnosti judikatúry a pošliapaniu princípu právnej istoty, no na druhej strane však takéto silou-mocou bránenie odklonu od existujúcej judikatúry, lipnutie na rigidite právnych názorov vyslovených v súdnych rozhodnutiach so sebou prináša riziko uplatňovania obsolentných právnych názorov na situácie vyžadujúce si v dôsledku dynamiky spoločenských vzťahov a práva odklon od predošlej judikatúry. Takmer až modlárske uctievanie predošlej judikatúry sa javí najnebezpečnejším najmä v prípadoch, kedy daná judikatúra vykazuje znaky chybnosti. Kopírovanie chýb za cenu pokryteckého deklarovania právneho štátu uplatňovaním formalistického prístupu vo vzťahu voči súdnym precedensom by nebolo ničím iným než medveďou službou demokratickému a právnemu štátu.

1.2. Nepravá a pravá zmena

Uvedené si uvedomuje normotvorca i Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorí pripúšťajú v procese rozhodovania ústavného súdu uplatnenie i odchylného právneho názoru než je ten, ktorý už v rovnakej veci ústavný súd vyslovil alebo uplatnil v minulosti. Odlišný právny názor je možne presadiť prostredníctvom buď tzv. (i) nepravej, alebo (ii) pravej zmeny judikatúry. Pod nepravou zmenou judikatúry rozumieme taký odklon od predchádzajúcej judikatúry, ku ktorému dôjde v dôsledku zmeny relevantných podmienok, teda za situácie, kedy je možné posudzovanú vec odlíšiť od veci už ústavným súdom posudzovanej (distinguishing).[2] Naproti tomu pod pravou zmenou judikatúry rozumieme odklon od skoršej judikatúry v dôsledku bezprostredného stretu právnych názorov, ktorý nie je nijak ovplyvnený skutkovými odlišnosťami súdom posudzovaných prípadov.

2. Zjednocovanie a návrh senátu

Kvalifikovaný spôsob pre pravú zmenu judikatúry upravuje v rámci nášho právneho poriadku práve už spomínaný § 6 zákona o ústavnom súde. Ten upravuje proces, ktorý je nevyhnutné podstúpiť v prípadoch, kedy sa chce jeden zo senátov Ústavného súdu SR v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou odchýliť od právneho názoru už vyjadreného v niektorom z predchádzajúcich rozhodnutí senátov ústavného súdu. Zo znenia tohto ustanovenia zákona o ústavnom súde vyplýva pre senát, ktorý má svojím rozhodnutím v úmysle odchýliť sa od právneho názoru formulovaného už v predchádzajúcich rozhodnutiach v skutkovo rovnakej veci, povinnosť predložiť vec na zjednocovanie právnych názorov plénu ústavného súdu. Nie je teda vecou uváženia senátu, či vec plénu predloží, alebo nie. Istá fakultatívnosť a voľnosť uváženia senátu sa však prejavuje pri posudzovaní toho, či ide vo vzťahu k predošlej judikatúre o skutkovo rovnakú alebo podobnú vec, na ktorú je potrebné aplikovať už skôr formulovaný právny názor. V tomto prípade sa senátu otvára priestor na hľadanie rozdielov (distinguishing), a teda na nepravú zmenu judikatúry. Práve tu je podľa nášho názoru namieste i istá obava, že senát, ktorý sa chce odchýliť od doterajšej judikatúry bude hľadať umelé a nie celkom relevantné rozdiely v skutkovom stave posudzovanej veci a skutkových stavov už ústavným súdom posúdených, z dôvodu, aby sa vyhol zjednocovaniu právnych názorov v pléne, najmä vtedy, ak z rôznych príčin môže predpokladať, že by mu plénum ním artikulovaný právny názor odmietlo. V prípade, že senát dospeje k názoru, že žiadne relevantné rozdiely nenašiel, má kategorickú povinnosť predložiť vec plénu ústavného súdu.

Zo znenia § 6 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyčítať aj povinnosť jednotlivých senátov rešpektovať uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým bolo rozhodnuté o zjednotení odchylných právnych názorov. Takáto situácia, pri ktorej plénum ústavného súdu uznesením vydá zjednocujúce stanovisko, je teda jasnou a zrozumiteľnou. O povinnosti rešpektovať zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky nemožno mať preto v zásade dôvodné pochybnosti.

3. Mlčanie pléna

Situácia, ktorá však pripúšťa diskusiu je tá, ktorá vzniká potom, ako plénum ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov nerozhodne. Práve v súvislosti s takýmto prípadom sa možno stretnúť s častým a väčšinovým názorovým presvedčením o tom, že senát, ktorý sa obrátil na plénum ústavného súdu s návrhom o vydanie zjednocujúceho stanoviska, nie je po zlyhaní pléna rozhodnúť o zjednocujúcom stanovisku oprávnený sa v rámci svojho rozhodovania odchýliť od právneho názoru senátu vyjadreného v skutkovo totožnej veci v minulosti.[3] K uvedenému však máme viaceré výhrady, ktoré podľa nášho názoru nesmierne vecným spôsobom zhodnotil už v minulosti jeden zo senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky, pod vedením sudcu Ladislava Orosza, a to v rámci nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 331/08 z 26. februára 2009. Senát ústavného súdu v tomto náleze vyjadruje presvedčenie, že na základe faktu, že zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu nebolo prijaté,[4] nemožno formulovať záver, že plénum ústavného súdu zamietnutím právneho názoru predloženého senátom, usilujúcim sa odchýliť od predchádzajúcej judikatúry, síce nepriamo, ale predsa, schválilo skorší právny názor vyslovený senátom ústavného súdu v minulosti, ktorým by bol senát usilujúci sa od odchýlenie od predchádzajúceho právneho názoru pri svojom ďalšom v skutkovo identickej veci sťažovateľa viazaný (ako aj ostatné senáty ústavného súdu) v skutkovo porovnateľných veciach, napriek tomu, aby sa o ňom v pléne hlasovalo. Takýto právny názor pritom zodpovedá účelu a zmyslu § 6 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého možno senáty ústavného súdu v súvislosti s zjednocovaním právnych názorov zaviazať len uznesením pléna ústavného súdu, pričom z povahy veci vyplýva, že v jeho výroku musí byť jasne a zrozumiteľne sformulovaný právny názor pléna ústavného súdu k predmetnej veci. Totižto len explicitné vyjadrenia zjednocujúceho právneho názoru v uznesení pléna zodpovedá zmyslu a účelu oprávnenia pléna ústavného súdu rozhodovať o zjednocovaní právnych názorov senátov. Uznesenie pléna ústavného súdu, ktorým sa zamieta návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov ako dôsledok neprijatia stanoviska k zjednoteniu odchylných právnych názorov plénom ústavného súdu možno považovať len za procesný spôsob skončenia zjednocovania odchylných právnych názorov dvoch senátov, ktorý nedáva žiadnu odpoveď ani inštrukciu pre ďalší postup v skutkovo porovnateľnej veci.

Interpretácia zákona o ústavnom súde spôsobom, ktorý vylučuje možnosť senátu odchýliť sa od právneho názoru v rovnakej veci už raz vysloveného, vytvára podľa nášho názoru právne neudržateľné pravidlo, ktorým sa priznáva záväznosť jednému z dvoch rovnocenných, aj keď odchylných právnych názorov senátov len preto, že je časovo skorším, pričom v takomto prípade ide o absurditu, na ktorú poukazujeme už na začiatku tohto príspevku. V načrtnutej situácii je rovnocennosť dvoch odlišných právnych názorov senátov ústavného súdu daná podľa nášho názoru jednak autonómiou v rozhodovaní každého z nich a tiež skutočnosťou, že „mlčanie“ pléna nie je možné považovať za implicitný súhlas so skôr vysloveným právnym názorom. Plénum ústavného súdu môže totiž protichodné právne názory zjednotiť i spôsobom, že za správny z nich neoznačí ani jeden a v stanovisku naformuluje tretí, zjednocujúci právny názor. Takéto stanovisko je možné prijať z dôvodu, že plénum v rámci zjednocovania právnych názorov nie je viazané ani návrhom senátu, ani už skôr vyjadreným právnym názorom niektorého zo senátov ústavného súdu.

Záver

Klasifikovať tak odklon senátu ústavného súdu od predchádzajúceho právneho názoru už senátom ústavného súdu v skutkovo rovnakej veci vysloveného, potom ako plénum ústavného súdu ním predložený návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov zamietlo, ako nerešpektovanie uznesenia pléna ústavného súdu neobstojí z toho dôvodu, že takáto interpretácia vzniknutej situácie po zamietnutí návrhu je evidentne zavádzajúca. Rovnako tak domýšľať si záver o tom, že zamietnutím návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov, plénum ústavného súdu vyjadrilo vôľu viazať senát skorším právnym názorom senátu, teda tým, od ktorého má záujem sa senát odkloniť, nie je celkom korektné.

Ak by totiž plénum ústavného súdu malo v súvislosti s posudzovaním návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov záujem na tom, aby sa senát, ktorý sa s takýmto návrhom obrátil na plénum, neodchýlil od právneho názoru už vysloveného v minulosti, vyjadril by toto presvedčenie v stanovisku k zjednoteniu odchýlnych právnych názorov. Ak tak plénum neučinilo, znamená to, že nedospelo k jednoznačnému, resp. k aspoň väčšinovému presvedčeniu o potrebe vyjadrenia zákazu odkloniť sa od predchádzajúceho právneho názoru vysloveného už iným senátom ústavného súdu. Zjednodušene povedané, ak by plénum ústavného súdu nesúhlasilo so zamýšľaným judikovaním určitého právneho názoru, zakázalo by ho. Uvedené presvedčenie vychádza i z toho faktu, že podľa nášho názoru z § 6 zákona o ústavnom súde nevyplýva nevyhnutnosť senátu získať súhlas pléna ústavného súdu pre odchýlenie sa od právneho názoru už vysloveného iným senátom, ale len nevyhnutnosť podstúpiť určitú „sťaženú“ procedúru, umožňujúcu plénu Ústavného súdu Slovenskej republiky vymedziť mantinely rozhodovania pre daný senát ústavného súdu.

autori: Juraj MARTAUS – Tomáš MARTAUS


[1] Zákon č. 39/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

[2] Ústavný súd Českej republiky dokonca v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, aké zmeny možno klasifikovať ako zmeny relevantných podmienok: „Pokiaľ sa nemá sám Ústavný súd ako ústavný orgán, t.j. orgán verejnej moci, dopúšťať ľubovôle, ktorej zákazu je sám taktiež podrobený, lebo i Ústavný súd, či práve on, je povinný rešpektovať rámec ústavného štátu, v ktorom je výkon ľubovôle orgánom verejnej moci striktne zakázaný, musí sa cítiť viazaný svojimi vlastnými rozhodnutiami, ktoré môže svojou judikatúrou prekonať len za určitých podmienok. …Prvá možnosť, kedy Ústavný súd môže prekonať vlastnú judikatúru, je zmena sociálnych a ekonomických pomerov v krajine alebo zmena v ich štruktúre alebo zmena kultúrnych predstáv spoločnosti. Ďalšia možnosť je zmena či posun právneho prostredia tvoreného podústavnými právnymi normami, ktoré v súhrne ovplyvňujú nazeranie ústavných princípov a zásad, bez toho aby z nich však vybočovali. …Ďalšou možnosťou pre zmenu judikatúry Ústavného súdu je zmena, resp. doplnenie tých právnych noriem a princípov, ktoré tvoria záväzné referenčné hľadiská pre Ústavný súd, t.j. takých, ktoré sú obsiahnuté v ústavnom poriadku Českej republiky.“ (Pl. ÚS 11/02).

[3] Bližšie pozri: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/349511-barany-neuplnost-sudu-zvysuje-riziko-ze-nerozhodne/, navštívené dňa 5. 4. 2015.

[4]  Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 39/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov sa plénum ústavného súdu uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.