Hľadá sa Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler

Hľadá sa Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler

Jan 3, 2015

Mená Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, dvoch slovenských Židov, ktorí utiekli z koncentračného tábora v Osvienčime, aby podali svedectvo o masovom vraždení a krutosti, sú známe len neveľkému počtu z nás. Je tomu tak i napriek tomu, že ich príbeh nie je len správou o dobe, denníkom zachytávajúcim jednu epizódu dejín. Ide o čosi viac. Oni sami a ich činy sú správou o svedomí, zle, o ľudskej duši, pokrytectve, ale najmä o odvahe.

Na príbeh Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera je možné nazerať z dvoch perspektív. Tá prvá, transparentná, sa otvára okamžite. Sú to hrdinovia. Uhli kolesu dejín práve vtedy, keď bolo, nakoniec, nie je to nič nezvyčajné, hnané nenávisťou a pudovou túžbou po krvi.

Ich útek z koncentračného tábora nebol len číro reflexívnym konaním. Iste, bazálna túžba po živote je niečím, čo spúšťa obranný  mechanizmus bez potreby dlhých zdôvodnení. Hnalo ich však aj niečo iné. Chceli varovať svet pred ďalšími deportáciami a umieraním. Svoj cieľ splnili. Po dva aj pol týždni náročného a nebezpečného pochodu vydali svedectvo o zločinoch, ktorých boli obeťou i svedkom zároveň. O takéto hrdinstvá dnes však nestojíme. Je naopak namieste báť sa odkázanosti na takýto model hrdinu, formovaného odporom proti neľudskej ideológii. Práve pre samotné neľudské ideológie, ktoré sú conditio sine qua non archetypu hrdinu z nutnosti. Títo hrdinovia sa nehľadajú. Nie sú objektom dopytu. Jednoducho sa objavujú ako znamenia chorých čias.

Odhliadnuc však od tejto prvej perspektívy, nazvime ju vonkajšou alebo heroickou, má Vrbov a Wetzlerov príbeh aj perspektívu druhú. Nemenej transparentnú a možno i trochu ošúchanú. No ten známy citát o opakovaní, pravde a lži neplatí opačne. Stokrát opakovaná pravda sa nestáva lžou.

Po každej katastrofe apokaliptických rozmerov, po každej vojne či genocíde, ktoré sú v príkrom rozpore s najzákladnejšími mravnými pravdami, sa s definitívnou určitosťou uisťujeme, že tentoraz to bolo naozaj, ale už naozaj, poslednýkrát. A predsa nie. Akú váhu a hodnotu majú potom tieto každoročne, nielen pri výročiach holokaustu, opakované slová? Prečo je to tak?

Myslím si, že Herbert Hart mal pravdu, keď tvrdil, že ľudia nie sú ani diablami a ani anjelmi.[1] Je načase si priznať, že zlo, to najbanálnejšie, najzbytočnejšie zlo je v jeho esenciálnej forme v každom z nás a za určitých, nie tak neznámych okolností, sa z nás, i z tých najláskavejších, stávajú chamtivé, mamonárske, zlostné a podlé kreatúry. Stelesnené karikatúry ľudskosti. Tento proces premeny je imúnny voči hodinám dejepisu i voči racionalite. Ani výsledky Milgramovho a Zimbardovho experimentu nepresviedčajú o opaku. Známy Milgramov test, ktorý nám umožnil nazrieť až do najtemnejších zákutí ľudskej duše, napriek predpokladaným záverom preukázal, že poslušnosť k autoritám neutužuje morálku, nekultivuje osobnosť a netlmí sklony k násiliu. Sklonu ku konformiznu vďačíme za to, že prenášame rozhodovanie na skupinu a jej hierarchiu, vďaka čomu autorita vedy, charizmatického vodcu alebo akejkoľvek skazenej ideológie, môže zdôvodniť genocídu a iné zverstvá. Podľahnúť konformite v autoritatívnom režime, ktorý ponúka jednoduché odpovede na zložité otázky, vydáva ich za absolútne pravdy a narába s instantnými riešeniami komplikovaných problémov, nie je zväčša ťažké. Tak to ale nefunguje. Skôr platí, že za „zrozumiteľnou lžou sa skrýva nezrozumiteľná pravda“[2] a že „bez pochybností niet intelektuálneho života[3]. Takéto režimy, strany a hnutia však pochybnosti neznášajú.

Jednotlivca drví a vysáva masovosť. No niečo ako „morálka davu“ však v pravom zmysle slova neexistuje. Kresťanská, židovská  a ani grécka etika totiž niečo ako zodpovednosť masy nepozná. Morálka je založená na výhradnej mravnej zodpovednosti jednotlivca. Morálka masy nebude nikdy poznať zodpovednosť jednotlivca. Patologickým javom týchto režimov sa stáva pocit straty individuality a osobnej zodpovednosti za vlastné konanie. Stále je tu niekto, komu je možné prenechať starosti o vlastné svedomie. Rasa, národ alebo trieda, poslúžia rovnako. Nanešťastie sa táto ilúzia vždy rozplynie až keď je príliš neskoro. Práve preto môžu „víťaziť“ Hitlerovi a Stalinovi duchovní nasledovníci kdekoľvek a kedykoľvek. Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler sa stali kronikármi takýchto režimov, voči ktorým si nedokážeme vybudovať imunitu. Vieme im predchádzať len poctivou prevenciou. Totiž následná liečba svedomia prehĺtaním piluliek s názvom: „Taká bola doba“, má len placebo efekt, i keď ako sa zdá, s celkom slušným terapeutickým účinkom.

Ono samotné uvedomenie si toho, že žiadne víťazstvo nad totalitou a zlom, hoci je vyznačené červeným písmom v kalendári, nie je definitívne, nestačí. Nevšímavosť a ľahostajnosť sú tiež postojom poddávajúcim sa zlu. Postojom, ktorý mnohokrát legitimizuje zvrátené názory a robí z nich reálnu alternatívu k dnešku. Potom sa i diskusia o tom, či nie je načase inšpirovať sa Putinovou „opričninou“, môže javiť ako celkom fajn nápad. A to dnes zďaleka nie je ani jedinou a ani najzvrátenejšou myšlienkou, o ktorej sa vedú „vážne“ polemiky. Myslím si, že publicista a fotograf Andrej Bán, to pomenoval presne, keď prirovnal zlo k mentálnemu úhorovi, ktorý sa vyšmykne vždy vtedy, keď nie je v pevnom zovretí.[4] Jednoducho vtedy, pokiaľ sa nemo alebo len s porazeneckým frflaním prizeráme. Nakoniec, Edmund Burke vie o tom tiež svoje.

Odhliadnuc od toho, že Vrba s Wetzlerom nám o nás samých odkrývajú viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ich príbeh pre mňa nekončí útekom z Osvienčimu či májom roku 1945, ale mierne zjednodušene sa dá povedať, že presahuje aj rok 2006, teda rok smrti Rudolfa Vrbu. V tejto druhej perspektíve ide okrem iného i o jednoduchý mravný postoj. Celoživotný postoj, stratégiu, ktorá nám nedovolí uhnúť, keď je treba ostať stáť a mlčať, keď prišla chvíľa ozvať sa. Pre mňa je príkladom takéhoto prístupu práve Rudolf Vrba, ktorého boj proti aktívnemu alebo pasívnemu poddávaniu sa zlu pokračoval i po vojne. Vrba odmietol ostať mlčať a húževnato upozorňoval na fakt, že viacerí predstavitelia budapeštianskej Židovskej rady na čele s Kasztnerom vedeli práve na podklade jeho a Wetzlerovej správy pravdu o koncentračných táboroch. Miesto toho, aby informovali desaťtisíce maďarských Židov, pristúpili na cynickú hru s Eichmannom, ktorá bola vopred odsúdená na neúspech. Jednoducho kategoricky odmietol zamlčať celú pravdu bez ohľadu na dôsledky, aj keď tá nebola celkom jednofarebná, ale plná morálnych problémov a otázok.

Spomenul som už, že ak sa pozeráme na príbeh Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z prvej perspektívy, teda ako na ľudí, ktorí unikli peklu koncentračných táborov a robili všetko preto, aby zabránili ďalšiemu vraždeniu, nemôžeme chcieť hľadať a nachádzať im podobných. Ak sa však na Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu pozeráme ako na obyčajných ľudí z mäsa a kostí, ktorí prijali za svoj cieľ nielen nepoddať sa zlu ako obeť, ale i ako nástroj či neangažovaný pozorovateľ, tak potom áno. Práve takýchto Vrbov a Wetzlerov hľadáme. A možno práve v tieto dni, oslavujúc dvadsaťpäť rokov od novembra 1989, dvadsaťpäť rokov slobody, je čas, aby sme si uvedomili cenu osobného mravného postoja, skutočnú hodnotu vzbury proti neslobode a rezignácii.

Skôr sa však zdá, že to, čím naša spoločnosť dnes žije je skôr akýmsi výkonom odsúdenia na slobodu. Sloboda je vnímaná ako bremeno, záťaž, ktorú treba teraz niesť a nezdá sa byť už zďaleka takou atraktívnou ako bola v šedej „normalite“ nedávnej minulosti. Ono nevyhnutnosť rozhodovať sám za seba, voliť, niesť zodpovednosť, nie je niečím, čo nič neváži. Naopak. Užívať plody slobody bez uchopenia zodpovednosti nie je ľahké a treba sa tejto zručnosti učiť. Pripravovať sa, aby sme zvládli zodpovednosť, ktorú sloboda do našich životov so sebou neoddeliteľne prináša. Inak sú totiž len dve možnosti, ako uniknúť pocitom osamotenia a bezmocnosti. Jednak podriadenie sa autorite vodcu, princípu, vzorcu, ktorý vysvetlí „neistoty súčasnosti, záhady minulosti a predvída svetlú budúcnosť[5] alebo únik od pocitu ťaživej slobody do bezpečia bezmyšlienkovej konformity.[6]

Bezmyšlienková konformita, odpor ku akejkoľvek akcii, nesie so sebou, ako som už naznačil, nebezpečenstvo poddávaniu sa zlu a jeho nepriame legitimizovanie. No na druhej strane prináša i niečo, čo je pre dnešok možno ešte charakteristickejšie. Je ním postupné vytrácanie sa prototypu zmysluplnej životnej stratégie, ktorá má za následok i relativizáciu hodnotenia ľudského konania. Pre dnešok je viac než príznačné to, že politickú a občiansku iniciatívu nevymieňame ani tak za určité materiálne istoty, ako tomu bolo typické pre časy totality, ale zvykli sme si politickú a občiansku angažovanosť vymieňať za istoty pohodlia sedacích súprav a permanentného prísunu ľahkej televíznej alebo inej zábavy nízkeho vkusu, ktorá od jej príjemcov nežiada žiadnu iniciatívu. To všetko sú príznaky doby.

Na záver chcem dodať snáď už len jediné. Pre Johna Steinbecka je jedinou skutočnou históriou, ktorú poznáme a opakujeme znova a znova na všetkých rovinách citu a inteligencie sieť dobra a zla. Práve do tejto siete sme sa svojimi životmi, myšlienkami, svojím hladom a ambíciami, svojou lakomosťou a krutosťou, no zároveň aj svojou láskavosťou a veľkorysosťou všetci chytili.[7] Zamotali sa do nej i Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, ktorí vlastným príbehom postavili pomník ľudskej odvahe. Pomník bez vencov a sviečok, ale možno skutočnejší a hmatateľnejší než tie zo žuly a bronzu. Pokúsme sa preto túto ich životnú skúsenosť prehmatať, precítiť a poučiť sa z nej.

 autor: JURAJ MARTAUS


[1] HART, H.: Pojem práva, Prostor, 2004, s. 194.

[2] KUNDERA, M.: Nesnesitelná lehkost bytí, Atlantis, Brno, 2007, s. 272.

[3] MÁRAI, S.: Denníky I., Kalligram, Bratislava, 2012, s. 151.

[4] BÁN, A.: Poslední z prvých, In Týždeň, 2014, ročník XI., číslo 37, s. 28.

[5] KRSKOVÁ, A.: Krátka úvaha k jubileu profesora Jozefa Prusáka, In Exemplo ducti –Pocta k životnému jubileu Jozefa Prusáka, Typi Universitatis Tyrnaviensis, Trnava, 2012, s. 15.

[6] Tamtiež, s. 12 – 15.

[7] STEINBECK, J.: Na východ od raja, Pištek – Top School of Languages, Bratislava, 1991, s. 359.