Forma materiálneho jadra Ústavy Slovenskej republiky

Forma materiálneho jadra Ústavy Slovenskej republiky

Nov 4, 2014

The Form of Material Core in the Constitution of Slovak Republic

Abstrakt: Základné východisko pre úvahy o materiálnom jadre ústavy predstavuje zodpovedanie otázky, či označenie určitého princípu, zásady, hodnoty či pravidla alebo formy v ústave za nemenné, samotnú nemennosť konštituuje alebo len deklaruje. Vzťah spoločenskej zmluvy a ústavy možno charakterizovať ako vzťah modelu a vytvoreného obrazu. Je preto úsilím ústavy byť spoločenskou zmluvou. Aký rozmer materiálneho jadra je v ústave deklarovaný legitímne? Trvácnosť podoby Slovenskej republiky ako štátu demokratického a právneho možno rozumne predpokladať vo vôli ústavodarných generácií. Nemenný demokratický a právny charakter štátu preto nepredstavuje žiadne nelegitímne obmedzenie ústavodarcu do budúcnosti, ba práve naopak, jeho záujmy a požiadavky kladené na štát, dôsledne kopíruje. Legálny výklad slov „demokratický“ a „právny štát“ v ústave však nemožno bez relativizmu podať.

Abstract: The basal starting point of all speculations about a material core of constitution represents an answer on a question, if to mark certain principle, axiom, value or rule or form as a changeless, constitutes the changelessness at all, or if it just declares the changelessness. The relation of the social contract and the constitution could be characterized as a relation of the model and a reflection of this model. Therefore a constitution is struggling to be a social contract. What is the dimension of material core, which is rightfully declared in the constitution? The duration of a form of the Slovak Republic as a democratic and “rule of law” state, could be rationally forecasted in the will of generations, which are creating a constitution. The fixed democratic and “rule of law” character of a state does not represents any illegitimate restriction for formers of constitution in the future, on the contrary, it copies scrupulously its interests and demands to the state. We cannot to explain the legal interpretation of words “democratic” and “rule of law” in the constitution without certain relativism. 

kľúčové slová: materiálne jadro ústavy, právny štát, ústava, spoločenská zmluva

key words: material core of the constitution, rule of law, constitution, social contract

V doktrinálnom prostredí ústavného práva ako i teórie štátu a práva už dlhodobo, no nie s menšou intenzitou než na počiatku, víri hladinu vôd otázka materiálneho jadra Ústavy Slovenskej republiky. Východisko pre akékoľvek úvahy o tomto jadre predstavuje zodpovedanie otázky, či slovné označenie určitého princípu, zásady, hodnoty či pravidla alebo formy v ústave za nemenné, samotnú nemennosť konštituuje alebo len deklaruje.

Holländer v monografii Základy všeobecné státovědy označil demokratickú ústavu za „fikciu spoločenskej zmluvy“ [1] Konzistentné označenie nachádzame i v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 33/97: „Moderná demokratická písaná ústava je spoločenskou zmluvou.“[2] Prirovnanie ústavy ku spoločenskej zmluve je nesmierne rozumné. Je to predsa ústava, ktorá konštituuje štát. Takéto nazeranie na ústavu plne korešponduje s chápaním spoločenskej zmluvy ako kontraktu jednotlivcov vytvárajúceho vo vlastnom záujme spoločenstvo vyššieho záujmu – štát. Veď ako inak možno racionálne zdôvodniť vznik štátu a jeho legitimitu, než skrz spoločenskú zmluvu ľudu? (Porovnaj Rousseau – O spoločenskej zmluve: „Keďže nikto nemá prirodzenú právomoc nad svojím blížnym a keďže moc nevytvára nijaké právo, ostávajú základom každej legitímnej autority medzi ľuďmi zmluvy.“[3])  Som však toho názoru, že Holländerovo označenie „fikcia spoločenskej zmluvy“  vďaka použitiu výrazu „fikcia“, ďaleko precíznejšie a dôslednejšie charakterizuje vzájomný vzťah ústavy a spoločenskej zmluvy, než to, ktoré použil vo svojom náleze Ústavný súd. Otázne totiž je, či „písanú ústavu“ a spoločenskú zmluvu možno stotožniť bezozvyšku tak, ako to urobil Ústavný súd Českej republiky.

V súvislosti s hodnotami tvoriacimi ústavy štátov sa veľmi správne zamýšľa nad reálnym pôvodcom, autorom týchto hodnôt Barány. „Prvým z nedbalých dôsledkov tézy o hodnotovom základe ústavy je otázka, kto a čie hodnoty vložil do ústavy. Štátnik, ktorý inicioval jej prijatie, legislatívec, ktorý tvoril jej text, poslanec, ktorý za ňu hlasoval alebo ľud, ktorý ju prípadne potvrdil v referende?“[4] Aj Ústava Slovenskej republiky, pravdepodobne ako každá ústava, predstavuje faktický výsledok práce kvalifikovanej oligarchie, úzkej skupiny spoločnosti. (Iste, možno si predstaviť i akademický model ústavy pozostávajúcej v spísaní výlučne obyčajového práva, ktoré „kodifikátor“ pri jeho spisovaní len nachádzal a nedotváral.) Ústavu Slovenskej republiky prijal v zmysle Preambuly „národ“/„občania Slovenskej republiky“ sprostredkovane prostredníctvom svojich zástupcov. Samotné prijatie bolo možné umocniť po jej vytvorení, jej potvrdením v referende, či širokou a trpezlivou ako odbornou, tak laickou verejnou diskusiou pred jej prijatím a následným dôsledným hodnotením postulátov, vzišlých z tejto diskusie. Ani takýto postup by však nemenil nič na fakte, že skutočným a konečným tvorcom ústavy ostáva nepočetná odborná skupina.

Naproti tomu spoločenská zmluva predstavuje výsledok fiktívnej tvorby celej spoločnosti. „Spoločenská zmluva nevyžaduje formálnosť svojho prijatia, platí ako fikcia, je daná samotnou existenciou ľudského spoločenstva.“[5]Jej články „aj keď možno nikdy neboli formálne vyslovené, sú všade rovnaké, všade mlčky prijímané a uznávané.“[6] Možno povedať, že existencia spoločenskej zmluvy a jej obsah sa racionálne predpokladá a prezumuje.

Na základe uvedeného tak možno charakterizovať vzťah spoločenskej zmluvy a ústavy ako vzťah modelu a vytvoreného obrazu. Na pleciach tvorcu ústavy preto vždy spočíva dôležitá úloha, v čo najväčšej miere pretaviť, prekopírovať spoločenskú zmluvu do ústavy. Preto ak určitú hodnotu, princíp, zásadu či normu alebo formu neprehlasuje ústava za nemennú, možno túto nemennosť rozumne predpokladať. Vyplýva totiž zo spoločenskej zmluvy. Výrok Ústavného súdu Českej republiky, že „písaná ústava je spoločenskou zmluvou“ je preto vhodné na základe uvedených okolností upraviť na znenie, že je „úsilím ústavy byť spoločenskou zmluvou“ prípadne, že „ústava k spoločenskej zmluve len tiahne“. V dôsledku vzťahu modelu a obrazu predurčuje spoločenská zmluva i samotný charakter ústavy. Je nevyhnutné, aby konštitutívne princípy zmluvy našli svoje vyjadrenie i v ústave v podobe nemenných ústavných princípov. Pokiaľ však tieto princípy nenájdu v ústave explicitné vyjadrenie, je nevyhnutné k ním dospieť výkladom a sudcovským nachádzaním práva. (Porovnaj Pl. ÚS 16/95: „Aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky, tak ako je to deklarované v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“[7])

Ústava Českej republiky, na rozdiel od tej slovenskej, vďaka svojmu zneniu neponúka priestor pre polemiku v otázke existencie materiálneho jadra. Čl. 1 ods. 1 deklaruje, že Česká republika je právny a demokratický štát, pričom čl. 9 ods. 2 zabezpečuje „podstatným náležitostiam demokratického právneho štátu“ trvalú ochranu. Situácia, ktorú vytvára Ústava Slovenskej republiky je však zložitejšia. I tá v čl. 1 ods. 1 síce prehlasuje Slovenskú republiku za demokratický a právny štát, no výslovné ustanovenie deklarujúce nemennosť demokratického a právneho štátu či jeho nosných, určujúcich prvkov v nej však absentuje.

Slová „demokratický“ a „právny štát“ predstavujú označenie charakteru, povahy štátu a jeho kvality. Ide o vysoko abstraktné a nesmierne vágne výrazy, ktorých priradenie ku danému štátu je možné len vďaka množstvu právnych princípov, ktoré v ňom nachádzajú svoje uplatnenie, akými sú najmä zákaz retroaktivity právnych predpisov, garancia základných práv a slobôd, uplatňovanie deľby moci, legalita, ústavnosť a ďalšie. Požiadavku suveréna, ktorou je existencia štátu trvale rešpektujúceho načrtnuté právne princípy, možno racionálne predvídať. O akomkoľvek kroku orgánu verejnej moci, ktorý by smeroval proti demokratickému a právnemu štátu možno zas naopak usudzovať, že bude z pohľadu suveréna predstavovať krok nelegitímny. Nemennosť Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu tak možno vyvodiť zo spoločenskej zmluvy, čo musí zohľadniť i následný výklad a uplatňovanie Ústavy Slovenskej republiky.

Túto problematiku možno napokon uzavrieť presvedčením, že explicitné materiálne jadro Ústavy predstavuje len deklarovanie, manifestáciu materiálneho jadra zakotveného v spoločenskej zmluve, a teda že absencia formálneho spôsobu vyjadrenia takéhoto jadra v ústave nemá vplyv na jeho samotnú existenciu.

Pokiaľ by som sa však mal zamyslieť, plne si uvedomujúc „len“ deklaratórny charakter materiálneho jadra, nad správnosťou stavu, v rámci ktorého Ústava Slovenskej republiky neprehlasuje nemennosť charakteru Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu, považoval by som určite za žiaduce túto nemennosť uviesť priamo v ústave. Jednak z dôvodu napĺňania požiadavky, aby sa vzor ústavy – spoločenská zmluva v čo najväčšej miere zrkadlila vo svojom obraze, ako aj z rýdzo praktického dôvodu, spočívajúceho vo vyplnení priestoru šedej zóny úvah o existencii materiálneho jadra Ústavy Slovenskej republiky jasnejšími farbami.

V nadväznosti na konštatovanie o vhodnosti výslovného vyjadrenia materiálneho jadra v Ústave Slovenskej republiky je vhodné sa zamyslieť i nad otázkou, či „rozmery“ materiálneho jadra v rozsahu demokratického a právneho štátu budú deklarované správne a legitímne. Práve v súvislosti so šírkou vyjadrenia materiálneho jadra ústavy uvádza racionálnu úvahu Procházka v monografii Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. V rámci nej sa zamýšľa nad možnosťou generačne primárneho suveréna – ústavodarcu, obmedziť prostredníctvom materiálneho jadra ústavy každého nasledujúceho suveréna, ktorý ho vystrieda. V tejto súvislosti cituje Goldswortyho, pre ktorého platí, že „každá generácia musí mať rovnakú slobodu meniť právo podľa toho, ako uzná za vhodné.“ [8] Procházka v publikácii zároveň upozorňuje na nezvyčajné a trefné označenie predmetnej problematiky, používanej na americkom kontinente, a to ako tzv. „vláda mŕtvej ruky“, teda „ruky, ktorá sa vystrčí z hrobu a zovrie žijúcich vo svojich vlastných rozhodnutiach.“[9] On sám pritom používa, ovplyvnený uvedeným pohľadom spoza veľkej mláky, taktiež priliehavé označenie „zombie konštitucionalizmus“. Rovnako tak na margo problematiky ohľadom komparácie miery normotvornej slobody, ktorou disponovala prvá ústavodarná generácia voči miere slobody nasledujúcich generácií, uvádza Balog v publikácii Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky na adresu nasledujúcich ústavodarných generácií, že práve ony sa „ocitajú v situácii, že sú viazané ústavnými pravidlami, ktoré vznikli v čase, keď pomery, potreby, požiadavky a predstavy budúcich generácií neboli a ani nemohli byť známe. Budúce generácie sú klauzulou večnosti viazané, pričom ale o jej obsahu nemohli rozhodnúť a táto predstavuje ústavné dedičstvo po ich predkoch. V prísnejšej verzii by sa dalo povedať, že v takomto prípade ústava nie je len dedičstvom, ale aj tyraniou predkov.“[10]

Voči uvedeným úvahám možno z pohľadu materiálneho jadra Ústavy Slovenskej republiky zaujať jasné stanovisko a to také, že trvácnosť podoby Slovenskej republiky ako štátu demokratického a právneho možno jasne predpokladať vo vôli prvej ústavodarnej generácie, sprostredkovane tvoriacej Ústavu Slovenskej republiky v období po spoločenských zmenách, ktoré so sebou priniesol november 1989, rovnako ju možno predpokladať aj vo vôli súčasnej generácie a som presvedčený, že rovnako tak na dlhú dobu i vo vôli generácií nasledujúcich. Nemenný demokratický a právny charakter štátu preto nepredstavuje žiadne nelegitímne obmedzenie ústavodarcu do budúcnosti, ba práve naopak, jeho záujmy a požiadavky kladené na štát, dôsledne kopíruje.

Napokon posledným problémom, pri ktorom bude vhodné sa v rámci úvah o forme materiálneho jadra Ústavy  Slovenskej republiky pristaviť, je otázka abstraktného vs. konkrétneho vymedzenia nezmeniteľných častí ústavy.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že akákoľvek právna norma, ktorej vyjadrenie je konkrétne, je pre adresáta ďaleko adresnejšia, než keby táto norma bola vyjadrená abstraktne. S konkrétnym vyjadrením právnej normy je rovnako úzko späté rešpektovanie princípu právnej istoty, princípu legitímnych očakávaní a napokon i legality (jasne vymedzené hranice kompetencií orgánov verejnej moci eliminujú slobodu uváženia a interpretácie právneho predpisu týchto orgánov). Ústava ako základný právny predpis štátu, stojaci na vrchole pyramidálnej hierarchie prameňov práva používa jazyk abstraktnejší než právne predpisy ústavu konkretizujúce. (Porovnaj Morawski: „Súčasné ústavy sú formulované v jazyku abstraktných zásad …“[11]) Všeobecnejšia lexika, ktorú ústava používa, vyplýva i z povahy ústavy a jej rámcového normatívneho charakteru, odlišného od charakteru právneho predpisu, plne zabezpečujúceho priamu uplatniteľnosť práv.

Ak by sme však začali uvažovať o schopnosti vyjadriť materiálne jadro ústavy pozostávajúc v nemennosti demokratického a právneho štátu, narazili by sme na mantinely, ktoré neumožňujú vhodne a účelne vyjadriť toto jadro konkrétnejšie. Bližšie charakterizovať „demokratický“ a „právny štát“ možno jedine prostredníctvom výpočtu princípov, ktorých rešpektovanie robí zo štátu právny a demokratický štát. Akákoľvek snaha o čo najkomplexnejšiu charakteristiku právneho a demokratického štátu bude však založená výlučne len na demonštratívnom výpočte princípov a zásad. Taxatívny výpočet nemožno totiž bez jeho relativizmu podať. A keby aj áno, dostali by sme sa pred rovnaký problém, aký stojí na začiatku. Abstraktné pojmy by sme nahradili ďalšími, rovnako abstraktnými. Pochopiteľne, bolo by potrebné charakterizovať a konkretizovať i tie, no tým by sa ústava premenila na vysokoškolské skriptá teórie štátu a práva.

autor: Tomáš Martaus

[1] HOLLÄNDER,P. Základy všeobecné státovědy, Plzeň: Aleš Čeněk, 2009. s. 194.

[2] Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 33/97 zo dňa 17. 12. 1997.

[3] ROUSSEAU, J.-J. O spoločenskej zmluve. Bratislava: Kaligram, 2010. s. 31.

[4] BARÁNY, E. Hodnotový základ ústavy. Dostupné na internete: <http://portal.concourt.sk/pages/viewpage.action?pageId=17269094>

[5] HOLLÄNDER,P. Predslov. In ROUSSEAU, J.-J. O spoločenskej zmluve. Bratislava: Kaligram, 2010. s. 18.

[6] ROUSSEAU, J.-J. O spoločenskej zmluve. Bratislava: Kaligram, 2010. s. 37.

[7] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 16/95 zo dňa 24. mája 1995.

[8] GOLDSWORTHY, J. The Sovereignty of Parliament. In History and Philosophy. Oxford: Oxford University Press, 1999. p. 258.

[9] PROCHÁZKA, R. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011. s. 86.

[10] BALOG, B. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. 1. vyd. Žilina: Eurokódex, 2014. s. 52.

[11] DOBROVIČOVÁ, G. Vybrané otázky recentných prameňov práva v Slovenskej republike. Košice: UPJŠ, 2004. s. 13.