Zodpovednosť za škodu spôsobenú v súvislosti s plnením úloh podľa Zákona o policajnom zbore č. 171/1993 Z.z.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú v súvislosti s plnením úloh podľa Zákona o policajnom zbore  č. 171/1993 Z.z.

Okt 21, 2014

 

Na samotný začiatok akýchkoľvek úvah a analýz týkajúcich sa zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla pri plnení úloh podľa osobitného predpisu Policajným zborom či policajtom, bude účelné osvetliť si čo z hľadiska práva vlastne predstavuje označenie „škoda“. Termín škoda je termínom už tradične užívaným v práve súkromnom. Jeho legálnu definíciu by sme však v právnych predpisoch hľadali márne. Je preto nevyhnutné, aby medzeru v práve spočívajúcu v absencii takejto definície škody vyriešila prostredníctvom dotvárania práva súdna prax a jurisprudencia.

Nesmierne komplexnú definíciu škody predstavil vo svojom uznesení sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21. decembra 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa tohto uznesenia sa pod škodou chápe „ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac.“ [1]Pričom rozlišujeme „dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk (§ 442 ods. 1 OZ, pozn. autora). Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel.“[2]

Nakoľko Najvyšší súd vo svojom uznesení definuje škodu ako „ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného,“  bude takisto vhodné pristaviť sa i pri definovaní označenia „majetok“. Rovnako ako legálnu definíciu škody, tak i definíciu majetku v právnych predpisoch tvoriacich objektívne právo Slovenskej republiky nenájdeme v jej komplexnej podobe. Právna veda na margo definovania majetku uvádza: „Majetok fyzickej alebo právnickej osoby tvoria veci hmotné a veci nehmotné (najmä predmety duševného vlastníctva), záväzky a pohľadávky majetkovej povahy a iné peniazmi oceniteľné hodnoty (najmä obchodné podiely, dematerializované cenné papiere, prírodné sily ovládateľné a slúžiace ľudským potrebám), ktoré majú majetkovú hodnotu a s ktorými je možné na základe právnych skutočností disponovať.“[3]  

Majúc na pamäti charakteristiku škody, možno pristúpiť k samotnej analýze právnej úpravy, ošetrujúcej zodpovednosť za tú škodu, ktorá bola spôsobená v súvislosti s plnením povinností a realizáciou oprávnení vyplývajúcich pre príslušné subjekty zo Zákona o policajnom zbore č. 171/1993. Tá je upravená § 78 tohto zákona, tvoriaceho ôsmu hlavu zákona nesúcu označenie „Náhrada škody“. Odsek  1 tohto paragrafu priznáva zo strany štátu náhradu škody „poškodenému“. „Poškodeného“ pritom definuje ako tú osobu, ktorá poskytla pomoc Policajnému zboru alebo policajtom, a to buď na ich žiadosť, alebo s ich vedomím, pričom takejto osobe vznikla škoda. (Ide o osobitnú legálnu definíciu na účely Zákona o policajnom zbore, ktorú nemožno zamieňať s významom „poškodený“, tak ako je chápaný vo všeobecnosti v súkromnom práve či v trestnom práve, kde ide o osobu poškodenú trestnou činnosťou. ) Samotné znenie ods. 1, a to že „štát zodpovedá za škodu osobe, ktorá poskytla pomoc Policajnému zboru alebo policajtom …“ však neviaže vznik škody s okolnosťami  poskytnutia pomoci zo strany poškodeného, ako je tomu v ods. 3, či inej osoby (ods. 4) alebo s plnením úloh Policajného zboru alebo policajta podľa Zákona o policajnom zbore, tak ako to robí v ods. 5. Uplatnením teleologického výkladu, sledujúc pritom znenie ods. 3 či ods. 5 však možno dospieť k interpretácii, že v zmysle § 78 ods. 1 zodpovedá štát poškodenému za tú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s poskytnutím pomoci Policajnému zboru alebo policajtovi. Ods. 1 preto nepredstavuje akúsi odmenu osobe, ktorá poskytla pomoc Policajnému zboru či policajtovi spočívajúcu v náhrade akejkoľvek škody zo strany štátu, ktorá v minulosti vznikla tejto osobe bez ohľadu na kauzálny nexus s poskytnutím pomoci.

V zmysle § 78 ods. 1 svedčí osobe právne postavenie „poškodeného“ len v tom prípade, že on sám poskytol policajnému zboru či policajtom pomoc. K takejto pomoci bol pritom buď zo strany Policajného zboru alebo policajtov vyzvaný alebo pomoc poskytol na základe vlastného rozhodnutia, avšak s vedomím Policajného zboru alebo policajtov. Znenie ods. 1 pritom nie práve  vhodne používa plurál pri vymedzení jedného zo subjektov, ktorému má poškodený poskytnúť pomoc. Na základe striktného uplatnenia doslovného znenia tohto odseku by osoba, ktorá poskytla pomoc policajtovi a nie minimálne dvom policajtom v príčinnej súvislosti, ktorej mu vznikla škoda, nemala od štátu nárok na nahradenie tejto škody. Predmetné ustanovenie je preto nevyhnutné vykladať spôsobom berúcim v úvahu absurdné dôsledky uplatňovania plurálu v označení jedného zo subjektov.

Aby sme v zmysle Zákona o policajnom zbore mohli na účely náhrady škody osobu kvalifikovať ako poškodenú, musí dôjsť v prípade tejto osoby k naplneniu kumulatívne dvoch podmienok. Osoba musí jednak poskytnúť policajnému zboru alebo policajtom (resp. policajtovi) pomoc, a pomoc, ktorú daná osoba poskytla, musela byť iniciovaná Policajným zborom alebo policajtom či minimálne nimi strpená.

Predmetný odsek § 78 pritom umožňuje liberáciu štátu v prípade ak si poškodený spôsobil škodu (pri poskytovaní pomoci) úmyselne.

Ku pomoci, o ktorej hovorí ods. 1 sa žiada poukázať na fakt, že samotná pomoc, resp. jej poskytnutie nie je nijako bližšie charakterizované. Ods. 1 len lakonicky konštatuje, že ide o pomoc Policajnému zboru alebo policajtom. Do úvahy tak prichádza akýkoľvek druh pomoci, vrátane i takého poskytnutia právnych služieb policajtovi pri rozvode či vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (argumentum ad absurdum). Bolo by preto vhodné explicitne danú pomoc charakterizovať ako pomoc poskytnutú pri plnení úloh Policajného zboru alebo policajta ustanovených Zákonom o policajnom zbore.

Ods. 2 § 78 Zákona o policajnom zbore okrem škody priznáva majetkové nároky poškodeného voči štátu aj v prípade, že osobe, ktorá na žiadosť či s vedomím policajného zboru alebo policajta poskytla pomoc, bola spôsobená v súvislosti s poskytnutím pomoci ujma na zdraví alebo smrť. Takémuto poškodenému zákon priznáva odškodnenie v zmysle pracovnoprávnych predpisov, upravujúcich odškodňovanie pracovných úrazov pracovníkov a zároveň umožňuje vláde podzákonným právnym predpisom ustanoviť prípady a rozsah odškodnenia prislúchajúceho poškodenému alebo pozostalým či na poškodeného výživou odkázaným osobám popri odškodneniu, ktoré je upravené v zákone o Policajnom zbore.

Ods. 3 § 78 Zákona vďaka svojmu zneniu „poškodenému sa uhradí aj škoda na veciach, ktorá mu vznikla v súvislosti s poskytnutím pomoci podľa ods. 1“ , akoby dopĺňal rozsah zodpovednosti aj o zodpovednosť za škodu spôsobenú na veciach poškodeného, ktorá mu vznikla pri poskytovaní pomoci policajnému zboru alebo policajtovi. Nakoľko však ods. 1 nijako bližšie neuvádza, o akú škodu, ktorá vznikne poškodenému pri poskytovaní pomoci, ide, možno ods. 3 považovať len za špecifikáciu, konkretizáciu ods. 1 tohto paragrafu, nie za jeho doplnenie, napriek tomu, že o to azda usiluje. Predmetný ods. 3 § 78 obmedzuje rozsah, v akom sa uhradí poškodenému škoda na veciach, pochopiteľne,  len na škodu skutočnú, ktorú možno v zmysle tohto odseku nahradiť uvedením do predošlého stavu, subsidiárne uhradením škody v peniazoch. Do úvahy prichádza nahradiť škodu priznaním úhrady nákladov spojených s obstaraním novej veci za poškodenú vec poškodenému.

V prípade, že osoba bez ohľadu na to či ide o poškodeného podľa ods. 1 alebo nie, spôsobí škodu inému v súvislosti s pomocou poskytovanou policajnému zboru alebo policajtovi pri plnení ich úloh, v zmysle nasledujúceho ods. 4 § 78 Zákona, uhradí takúto škodu štát. Ods. 4 pritom neuvádza žiadne podmienky, na ktoré by bolo poskytnutie pomoci viazané, ako tomu je v ods. 1 (s vedomím alebo na vyžiadanie policajného zboru či policajta). Práve podmienka strpenia pomoci či výzvy o ňu zo strany policajta alebo policajného zboru majú svoj význam pre klasifikáciu osoby ako poškodeného v ods. 1. Nakoľko ods. 4 nepoužíva označenie „poškodený“, ale len všeobecne hovorí o „osobe,“ nemožno uplatniť pre takúto osobu uvedené podmienky pomoci. Štát preto uhradí škodu vzniknutú z akejkoľvek oprávnenej pomoci poskytovanej policajnému zboru alebo policajtovi pri plnení ich úloh. Ku ods. 4 je napokon potrebné dodať, že jeho znenie „štát uhradí škodu“ predstavuje i formu, akou je štát povinný škodu nahradiť.

Podľa § 78 ods. 5 Zákona o policajnom zbore „štát zodpovedá aj za škody spôsobené policajným zborom alebo policajtmi (resp. policajtom – pozn. autora)  v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom; to neplatí, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného zákroku policajta.“ Ide o znenie zákona, ktoré dopĺňa už uvedený rozsah zodpovednosti štátu za škodu, ktorá vznikla v súvislosti s plnením úloh policajného zboru alebo policajta podľa Zákona o policajnom zbore. V zmysle tohto odseku je zodpovednosť štátu za škodu spätá s plnením úloh policajného zboru alebo policajta a nie s osobou, ktorej bola škoda spôsobená. Nie je preto nevyhnutné, aby takáto osoba pomáhala policajnému zboru či policajtovi. Táto osoba, dokonca ani nemusí v čase plnenia úloh policajným zborom či policajtom vedieť o takomto konaní. Pre uplatnenie zodpovednosti za škodu podľa ods. 5 je potrebné kumulatívne naplnenie dvoch podmienok, a to že Policajný zbor alebo policajt spôsobil škodu počas realizácie úloh vyplývajúcich zo Zákona o policajnom zbore a že k vzniku škody nedošlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného zákroku policajta. Práve posledná podmienka predstavuje príčinu, že štát bude niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú pri plnení úloh podľa Zákona o policajnom zbore len výnimočne. Policajný zbor plní zákonom stanovené úlohy najmä v spojení s protiprávnym konaním osôb, čo v zmysle znenia tohto odseku nepripúšťa povolať k zodpovednosti za škodu štát. Na základe absencie bližšej špecifikácie osoby uvedenej v ods. 5 možno konštatovať, že ide o akúkoľvek osobu, konajúcu v rozpore s platným právom. Do úvahy tak prichádza výlučne uplatnenie zodpovednosti za škodu priamo voči tej osobe, ktorá ju svojim protiprávnym konaním zapríčinila, a to buď v trestnom konaní (v rámci adhézneho konania), alebo v občianskoprávnom konaní. Rovnako široko nastavená okolnosť vylučujúca zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú policajným zborom alebo policajtom je, že policajt, ktorý v rámci svojho konania spôsobil škodu, vykonával zákrok, ktorý možno klasifikovať ako oprávnený. V zásade za oprávnený zákrok možno klasifikovať každý, ktorý bol vykonaný v súlade s platnými predpismi, predovšetkým pochopiteľne najmä so Zákonom o policajnom zbore. V prípade, že by zásah policajta nebol oprávneným, do úvahy by prichádzala zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Podľa § 9 ods. 1 tohto zákona „štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.“  Za nesprávny úradný postup sa pritom považuje i akýkoľvek „nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.“

Nakoľko ods. 5 v prvej vete používa spojku „aj“ v slovnom spojení „štát zodpovedá aj za škody …“, možno z neho vyvodiť jeho doplnkový charakter k ods. 1. Ods. 5 § 78 preto nevylučuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú osobe, ktorá poskytla pomoc policajnému zboru alebo policajtom na ich žiadosť alebo s ich vedomím v prípade, že ku spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného zákroku policajta.

Na základe ods. 6 § 78 Zákona o policajnom zbore nesie štát zodpovednosť i za tú škodu, ktorú spôsobil policajný zbor alebo ministerstvo prostredníctvom nepravdivých alebo nepresných osobných údajov od orgánu členského štátu Európskej únie. Predmetný odsek teda zodpovednosť štátu za škodu obmedzuje na škodu, ktorá bola spôsobená v dôsledku nepravdivých alebo nepresných „osobných údajov“. V zmysle § 4 ods. 1 Zákona o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov č. 122/2013 Z.z. sa pod osobnými údajmi rozumejú „údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.“ Z uvedeného teda paradoxne vyplýva, že pokiaľ dôjde ku škode v dôsledku nesprávnych alebo nejasných údajov poskytnutých policajnému zboru či policajtovi, nie o osobe, ale „vo veci“, štát za takúto škodu zodpovedať v zmysle tohto zákona nebude.

Náhradu škody, ktorú poskytuje štát v dôsledku nesprávnych osobných údajov, je oprávnené požadovať ako regresný nárok Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky od príslušného orgánu členského štátu Európskej únie, ktorý chybnú informáciu poskytol.

Na záver analýzy, venovanej zodpovednosti za škodu spôsobenú v súvislosti s plnením úloh podľa Zákona o policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. je napokon účelné uviesť, že v zmysle ods. 7 § 78 Zákona o policajnom zbore zodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená policajným zborom, nesie štát, v zastúpení ktorého ministerstvo poskytuje náhradu. Pasívne vecne legitimovaným tak v konaní o nahradenie škody bude Slovenská republika, ktorá disponuje vlastnou právnou subjektivitou, pričom v zmysle § 21 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku bude za štát pred súdom konať štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného prípadu, teda v tomto prípade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (bližšie pozri: 7Co/224/2012 – rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 3. 2013).

autor: TOMÁŠ MARTAUS


[1] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21. 12. 2009.

[2] Tamtiež

[3] VOJČÍK, P. Občianske právo hmotné I. 4. vyd. Košice: UPJŠ, 2010.  s. 89.