Existuje povinnosť zachovávať právo ?

Existuje povinnosť zachovávať právo ?

Máj 13, 2013

Ľudská spoločnosť je zložito štruktúrovaným útvarom. Najčastejšie sa definuje ako súhrn jednotlivcov a systém ich vzájomných vzťahov, ktoré sú diferencované do množstva subsystémov. Tieto subsystémy koexistujú vedľa seba relatívne autonómne, no vo výsledku tvoria jeden celok. Bez ohľadu na to, v akom dejinnom období sa spoločnosť nachádzala a rozvíjala, vždy platilo, že na to, aby fungovala, potrebovala celú skupinu regulačných mechanizmov. Poslaním týchto regulačných mechanizmov bolo a aj stále je zaisťovať sociálnu interakciu, riešiť kolízie, ktoré vyplývajú z rozdielnych potrieb a záujmov jednotlivcov a vnášať do spoločnosti potrebný poriadok. Len takto je totiž možné zabrániť entropii, ku ktorej spoločnosť ťahajú prirodzené tendencie.[1] Jedným z týchto regulačných mechanizmov je aj právo.

Určite si každý celkom jasne a správne uvedomuje, že tam kde existuje právo, správanie jednotlivca, jeho konanie sa stáva v určitom zmysle nevoliteľným, či záväzným. Právu, ako univerzálnemu normatívnemu systému, respektíve právnej norme, sa pripisuje záväznosť ako jedna zo základných vlastností. Právna norma sa vo všeobecnosti chápe ako záväzné pravidlo správania sa, z toho dôvodu, že stanovuje povinnosti a oprávnenia, ktorých dodržiavanie vynucuje štát mocensky.

Už bola naznačená potreba existencie systému riadenia a obmedzovania vôle jednotlivca v spoločnosti z dôvodu zabezpečenia reprodukcie skupiny, v ktorej žije a tým aj reprodukcie vlastnej. Napriek všetkému zostala nezodpovedaná otázka, ktorá presvitá spoza vety: „Právo ťa zaväzuje, tak ho dodržuj!“ Milan Kundera tvrdí, že skutočne vážnymi otázkami sú tie najnaivnejšie, tie ktoré môže formulovať aj malé dieťa.[2] Aj dieťa by v tejto chvíli mohlo položiť otázku: „ A prečo? No a čo, že ma právo zaväzuje, ale musím ho naozaj dodržiavať?“ I keď nie je úlohou tohto článku ponúknuť úplnú a absolútnu odpoveď na položenú otázku, je určite namieste predstaviť aspoň akúsi rámcovú úvahu.

Sokrates odmietol možnosť zachrániť sa pred nespravodlivým rozsudkom smrti, ktorý nad ním vyniesli jeho spoluobčania, pretože tvrdil, že radšej bude znášať zlo, než by mal sám spôsobiť nedodržaním zákona nespravodlivosť a nepodrobiť sa zákonnému rozsudku. Dobrý zákonný poriadok je založený podľa neho na tom, že zákony sa poslúchajú. Sokrates narába s akýmsi druhom morálneho záväzku, ktorý existuje čisto na základe toho, že určité konanie je právnou povinnosťou v právnom zmysle slova. Je však potrebné dodať, že Sokrates neuvažoval v medziach spravodlivého a nespravodlivého zákona. Spravodlivé bolo totožné so zákonným.[3] Pre celé antické myslenie je spoločné, že normatívne systémy práva, morálky a náboženstva splývajú. Preto ani Sokratovo zmýšľanie nevybočuje z týchto dimenzií a podrobuje sa zákonnému i keď nespravodlivému rozsudku.

I keď nie je priestor na to, aby sa bližšie upriamila pozornosť na otázku, či sme viazaní povinnosťou dodržiavať extrémne nespravodlivé právo alebo či takýto systém možno nazvať ešte právom, myslím si,  že aj teórie, ktoré narábajú so záväzkom dodržiavať právo vo formálnom zmysle, bez ohľadu na jeho morálne hodnotenie, pripúšťajú nezáväznosť normy ako následok určitých špecifických okolností. Ako Austinovo videnie, ktorého povinnosť dodržiavať právo sa rovná empirickému záväzku byť podrobený trestu v prípade nedodržania, tak i Hartovo „vnútorné hľadisko“, v ktorom je konformita s právom spoločensky nutná a prakticky rozumná, sú súhlasné s tézou, že nespravodlivý zákon síce môže byť právom, ale je príliš zavrhnutiahodným na to, aby zasluhoval poslušnosť.[4] Norma postihnutá defektom extrémnej nespravodlivosti z pohľadu klasickej iusnaturalistickej koncepcie nevytvára rovnako záväzok svojím adresátom, a preto si myslím, že povinnosť dodržiavať takéto právo neexistuje. Dokonca existujú aj koncepcie, ktoré extrémne nespravodlivému právnemu systému odmietajú platnosť vôbec priznať.[5] Preto si dovolím tvrdiť, že voči extrémne nespravodlivému a zločineckému právnemu systému neexistuje povinnosť jeho dodržiavania.

Teraz je však skôr zaujímavá otázka, či existuje povinnosť dodržiavať právo, ktoré nie je síce bezchybné a dokonalé, ale nie je ani extrémne nespravodlivé. Fuller hovorí, že kedykoľvek sa výzva k povinnosti snaží ospravedlniť samú seba, činí tak vzhľadom k niečomu, čo sa podobá pravidlu reciprocity. Keď je teda zdráhavý volič povzbudzovaný k tomu, aby išiel voliť, je takmer isté, že mu v istom okamihu bude položená otázka: „ Ako by sa ti páčilo, keby každý konal tak ako ty?“[6] Kant by dodal: „Konaj iba podľa tej maximy, o ktorej môžeš zároveň chcieť, aby sa stala všeobecným zákonom.“[7] Lenže čo ak netrvám na tom, aby ostatní konali podľa môjho vzoru? Kant aj Fuller vychádzajú z predpokladu, že od ostatných budem chcieť, aby sa ku mne správali podľa práva a v takom prípade budem mať zjavnú povinnosť dodržať právo i ja. Takéto videnie vychádza z legitímneho predpokladu, že ľudia, ako tvrdí Herbert Hart, nie sú anjelmi ani diablami. Sú niečím medzi tým. Existuje však nejaká povinnosť dodržať právo aj v prípade, že by mi neprekážalo ak, aj ostatní v prípade môjho s právom nekonformného správania nebudú právo dodržiavať?

Zostane tvrdiť, že povinnosť dodržať právo je morálnou povinnosťou či povinnosťou voči Bohu. Iste, teraz sa začnú v mysli vynárať otázky morálnej filozofie, otázky subjektivizmu, poznateľnosti noriem morálky, kognitivizmu, nonkognitivizmu a hľadania jej obsahu. Pre nedostatok priestoru nie je možné načrtnúť odpovede na spomínané problémy, a aj preto by námietky proti tvrdeniu, že povinnosť dodržať právo je morálnou povinnosťou, mohli upozorňovať na fakt, že v rovnici s neznámou p ako právo, sme p nahradili neznámou m ako morálka.

Sokrates v úsilí, aby zabránil vyvráteniu obce a v snahe, aby obec aj naďalej trvala, sa podrobil rozsudku smrti a tým zabránil podľa vlastných slov zlému výchovnému vplyvu, ktorý by malo prípadné nerešpektovanie rozsudku na jeho spoluobčanov.[8] I John Finnis vychádza z podobného predpokladu, keď tvrdí, že existuje všeobecná požiadavka morálky, aby právo bolo dodržiavané. Pripúšťa, že v určitých situáciách môže vniknúť mravná povinnosť dodržiavať aj nespravodlivú právnu normu, pretože by inak mohlo dôjsť k oslabeniu všeobecnej povinnosti dodržiavať právo v očiach jeho adresátov. Finnis teda vytvára akýsi „príbuzný“ morálny záväzok dodržiavať právo.[9]

Paralelu k Sokratovej snahe o zachovanie obce možno nájsť aj v úvode, kde sa poukazuje na potrebu existencie práva v spoločnosti, s ktorým spájame jej samotné prežitie. Myslím si, že odôvodnenosť tvrdenia, že povinnosť dodržať právo jestvuje a že táto povinnosť je morálnou povinnosťou, by bolo možné hľadať práve tu. Nemyslím si však, že je nutné hneď súhlasiť s Hartom, podľa ktorého existuje nevyslovený predpoklad, že vlastným cieľom ľudskej činnosti je prežitie. Fuller v tejto súvislosti Hartovi pripomína Tomáša Akvinského, ktorý tvrdí, že ak by bolo prvoradým cieľom kapitána chrániť svoju loď, nikdy by neopustil prístav. Podobne argumentuje aj Kant tvrdiac, že keby u bytosti, ktorá má rozum a vôľu, bolo skutočným cieľom prírody  jej zachovanie, jej blaho, jedným slovom, jej blaženosť, potom by jej výbavu na to vybrala veľmi zle, keby si za vykonávateľa svojho zámeru zvolila rozum tohto stvorenia  a nie inštinkty.[10]  Rozum, respektíve jeho kritická činnosť však naopak smeruje proti signálom pudov, podrobuje ich kritike, zvažuje dôsledky tohto konania a hlavne vynáša vlastné morálne súdy o svojich inštinktoch.

 Podľa môjho názoru sa dá povinnosť dodržiavať právo vnímať ako nutnosť splatenia akéhosi morálneho dlhu, ktorý máme voči generáciám pred nami, ktoré právo dodržiavali a v zmysle už naznačeného tak prispievali k prežitiu celej spoločnosti alebo, ako hovorí Rudolf von Ihering, nám ho dennodenne vydobýjali a jeho uplatňovaním vracali zákonom život a preukazovali tak službu spoločnosti.[11] Preto by bolo možné podľa mňa takto vnímať povinnosť dodržiavať právo ako morálnu povinnosť umožňujúcu v konečnom dôsledku reprodukciu a prežitie spoločnosti, ktoré je vlastne dôsledkom splácania spomínaného morálneho dlhu. Dokonca si myslím, že rovnakú povinnosť má aj Patrice Meursault, ktorý v cele v deň pred vlastnou popravou konštatuje: „ Ale veď každý vie, že život nestojí za to, aby ho človek žil.“[12]

Autor: Juraj Martaus

foto: meteoinfo.sk


[1] MARŠÁLEK, P.: Právo a společnost, Auditorium, Praha, 2008, s. 15 – 16.

[2] KUNDERA, M.: Nesnesitelná lehkost bytí, Atlantis, Brno, 2007, s. 149.

[3] BRÖSTL, A.: Aténsky ľud proti občanovi Sokratovi, Kalligram, Bratislava, 2006, s. 48 – 49.

[4] Tamtiež, 2009, s. 286.

[5] Jedná sa napríklad o koncepciu Roberta Alexyho, ktorú môžeme nájsť aj v jeho známom diele Pojem a platnosť práva (ALEXY R.: Pojem a platnosť práva;  Kalligram, Bratislava, 2003).

[6] FULLER, L.: Morálka práva, Oikúmené, Praha, 1998, s. 26.

[7] KANT, I.: Základy metafyziky mravov. Kalligram, Bratislava, 2004, s. 48.

[8] HRDINA, I. A., MASOPUST, Z.: Chrestomatie ke studiu filosofie práva, Leges, Praha, 2011, s. 18 – 19.

[9] KŘÍŽ, J.: Antigoně s úctou, Esej pre súťaž IUS et SOCIETAS, Právnická fakulta Karlovej univerzity v Prahe,  2012, s. 12 – 14.

[10] KANT, I.: Základy metafyziky mravov. Kalligram, Bratislava, 2004, s. 18.

[11] IHERING, R.: Boj za právo, Kalligram, Bratislava, 2009. s. 69 – 72.

[12] CAMUS, A.: Cudzinec, Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1992, s. 68.