Ako znova vidieť peniaze?

Jedným z najpálčivejších problémov, s ktorými sa objektívne právo Slovenskej republiky musí pasovať je problém vymožiteľnosti práva. Súčasná podoba Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb.) ženie vodu na mlyn oprávnenej kritiky neúčinnosti uplatňovania svojich práv. Práve legálne ustanovenia ohľadom ručenia (resp. neručenia) členov kapitálových obchodných spoločností a družstva znefunkčňujú vymožiteľnosť peňažných nárokov dotknutých osôb voči spoločnostiam. Spoločníci v takýchto spoločnostiach ručia jedine do výšky svojich nesplatených vkladov a ani inštitúty nedeliteľného fondu a rezervného fondu dostatočne negarantujú uspokojenie pohľadávok oprávnených.

                  Naskytá sa tak otázka, akým spôsobom je možné vymôcť svoje majetkové nároky od spoločnosti (družstva) a to aj v tom prípade, ak sa spoločnosť stane insolventnou,  neschopnou splácať svoje záväzky ?

Náhrada škody podľa Obchodného zákonníka (§ 373 a nasl.) je postavená na princípe objektívnej zodpovednosti. Pre úplnosť je nutné dodať, že § 374 ObZ zároveň upravuje okolnosti vylučujúce zodpovednosť (prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany …). Podľa zodpovednosti na náhradu škody v zmysle ObZ sa tak na jej uplatnenie obligatórne vyžaduje splnenie len troch podmienok (v porovnaní so štyrmi v zmysle Občianskeho zákonníka). Ide o vznik škody, porušenie povinnosti ustanovenej Obchodným zákonníkom a kauzálny nexus medzi nimi. V prípade uplatňovania svojich práv tak z procesného hľadiska nemusí poškodený preukazovať (resp. dokazovať) zavinenie škodcu.

Ak preto rozviniem primárne nastolenú otázku, je nevyhnutné hľadať odpoveď  na to, akým spôsobom je možné vymôcť svoje pohľadávky z insolventnej spoločnosti voči spoločníkom obchodnej spoločnosti či členom družstva. Je nevyhnutné tak vyhľadať  ustanovenia v prameňoch obchodného práva, ktoré spoločníci obchodnej spoločnosti či členovia družstva porušili, v príčinnej súvislosti ktorých došlo k vzniku škody. Kde nájsť také ustanovenie ? Paragraf 135a, §194 a §243a ObZ stanovujú konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, členom predstavenstva akciovej spoločnosti a členom predstavenstva družstva okrem povinnosti vykonávať svoju funkciu v súlade so záujmami spoločnosti (i družstva) a jeho členov aj povinnosť vykonávať svoju funkciu s tzv. odbornou starostlivosťou (prípadne s náležitou starostlivosťou, ktorú podľa ObZ tvorí i odborná starostlivosť)!

Čo presne však možno rozumieť pod „odbornou starostlivosťou“ nie je zo zákona jasné. Zákon len demonštratívne poukazuje na to, čo tvorí obsah súboru povinností vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. (Ide o zohľadňovanie všetkých dostupných informácií, zachovávanie mlčanlivosti a neuprednostňovanie vlastných záujmov.)

Túto situáciu absencie legálnej definície vyriešil Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý pod „odbornou starostlivosťou“ rozumie „všeobecné znalosti a skúsenosti pri výkone funkcie s prihliadnutím na predmet podnikania, resp. činnosti.“[1]

Na základe vyššie uvedeného by sme tak v praxi mohli označiť konanie konateľa (člena predstavenstva), ktorým doviedol spoločnosť do konkurzu a insolventnosti za nesplnenie povinnosti vykonávať svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou. Samozrejme, že len samotný fakt, že sa spoločnosť stala insolventnou by nestačil. Bolo by nevyhnutným preukázať, že konateľ svojim konaním mohol a mal jej vstupu do insolventnosti zabrániť, teda označiť jeho kroky v riadení za dostatočne neodborné. V porovnaní tak s občianskoprávnou zodpovednosťou či trestnoprávnou zodpovednosťou (do úvahy prichádza spáchanie trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného zákona) nie  je potrebné dokazovať zavinenie konateľa, čo výrazne uľahčuje procesnoprávne postavenie poškodeného.

Zostáva tak len na súdnej praxi, či takúto argumentáciu  bude akceptovať alebo nie. V zásade však možno konštatovať, že sa jedná o argumentáciu, ktorá má svoju oporu v zákone.

autor: TOMÁŠ MARTAUS


[1]NS SR: sp.zn. 6 Obo 125/2008