Zodpovednosť sudcu a sudcovská etika podľa práva EÚ a medzinárodného práva verejného

Zodpovednosť sudcu a sudcovská etika podľa práva EÚ a medzinárodného práva verejného

Mar 30, 2013

Zásady etiky reprezentantov právneho stavu tvoria profesijnú etiku. Dnes je práve jej rešpektovanie a aplikovanie osobami stojacimi vo výklade súdnej moci mnohokrát predmetom kritiky. Záväznosť noriem etických je dlhodobo ponechávaná vôli jej nositeľa. Normy etiky sú tak slušnou viazankou na krku sudcov len pre tých, ktorí sa slobodne rozhodnú si ju uviazať a to i napriek tomu, že ich tak trochu bude škrtiť.  Spoločnosťou sú však v dnešnej dobe čoraz viac kritizované kroky reprezentantov súdnej moci, ktorí sa pohodlnejšie cítia s rozhaleným golierom, a to i napriek odporúčaniu bontónu, ktorého snahy v praxi akosi zlyhávajú. Ak chýba vôľa lipnúť k slušnosti, je zrejme nutné ju nahradiť mocou práva. Preto sú nasledujúce kapitoly venované prameňom práva, ktoré sa či už pokúšajú alebo prikazujú vteliť do konania sudcov zásady profesijnej etiky a ktoré poukazujú na zásady uplatňovania zodpovednosti sudcu za ich nerešpektovanie.

Tak často pertraktovaná problematika zodpovednosti sudcu pri výkone jeho funkcie (ako i jej etický rozmer) nie je ponechaná výlučne len na vnútroštátnu právnu úpravu. Pojednáva o nej i rad  medzinárodných dokumentov a aktov práva únie, ktorými či už zmluvné strany, alebo orgány EÚ prejavili potrebu regulovať tento okruh spoločenských vzťahov i na nadnárodnej úrovni. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť osobitný význam prameňov práva EÚ,  tvoriacich akýsi „vlastný právny poriadok, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou právnych poriadkov členských štátov“[1] a ktorý je „nástrojom, prostredníctvom ktorého sa uskutočňujú integračné ciele EÚ“.[2] Z týchto prameňov práva nadnárodnej úpravy vyberám niekoľko najdôležitejších.

  •   Etika sudcu a jeho  zodpovednosť ako lex scriptum práva EÚ a medzinárodného spoločenstva

Účastníci stretnutia o štatúte sudcov v Európe, zorganizovaného Radou Európy v júli roku 1998, s odvolaním sa na posilnenie nezávislosti, nestrannosti súdnej moci prijali oficiálny dokument pod názvom Európska charta štatútu sudcov, ktorá je určená pre všetky členské štáty ako určitý prameň, ktorého obsah sa má premietnuť do štatútov sudcov v jednotlivých krajinách EÚ.

Európska charta je rozdelená do siedmich častí, v ktorých rieši princípy uplatňovania zásady nestrannosti a nezávislosti súdneho rozhodovania, výber, prijímanie a počiatočnú odbornú prípravu sudcov, uplatňovanie princípu rovnosti a zákazu diskriminácie počas procesu „vstupu“ do funkcie sudcu. Ďalej upravuje podmienky ustanovenia do funkcie sudcu a jeho neodvolateľnosť, podmienky, za ktorých je prípustná zmena postavenia sudcu a práva späté s uplatnením zodpovednosti voči sudcovi. Okrem nevyhnutnosti inštitútu odvolania  sa sudcu voči rozhodnutiu v prvostupňovom konaní, práva na zastúpenie či zodpovednosti štátu za konanie sudcu a následnej možnosti uplatnenie regresnej náhrady je spomínané ustanovenie pojednávajúce o povinnosti, že orgán, ktorý prejedná sudcove protiprávne konanie a rozhodne o prípadnej sankcii zaň, musí byť minimálne z polovice tvorený zvolenými sudcami. Záverečné časti charty sú venované najmä nevyhnutnosti legislatívy nastaviť taký systém finančného zabezpečenia sudcu, ktorý by neohrozil jeho nezávislosť a nestrannosť a výpočtu dôvodov zániku funkcie sudcu.

Európska charta štatútu sudcov nie je pre zmluvné štáty priamo záväzná, čo však je pre štatúty ako také obvyklé. Na jednotlivé štatúty sudcov členských štátov má pôsobiť len silou autority, a to ako ich vzor.

Pre právny systém Slovenskej republiky má rovnako značnú hodnotu i Správa o nezávislosti súdneho systému – Nezávislosť sudcov, prijatou Benátskou komisiou[3] na 82. plenárnom zasadnutí 12. až 13. marca 2010 v Benátkach.

Správa podrobne upravuje základne zásady a princípy potrebné pre riadny chod nezávislého súdnictva. Venuje sa základným predpokladom výkonu funkcie sudcu, odmeňovaniu sudcu, zmenám v postavení sudcu a definuje 15 základných zásad nevyhnutných pre uplatňovanie nezávislosti súdnej moci. Osobitne považujeme za vhodné poukázať na siedmy bod Správy, obsiahnutý v rámci prvej časti s názvom Úvodné poznámky, ktorý poukazuje nielen na povinnosť normotvorcu legálne zabezpečiť garancie nezávislosti súdnictva, ale i na akýsi subjektívny vklad sudcu v záujme udržania nezávislosti, keď hovorí: „Nezávislosť sudcov a ako následok  reputácia súdnictva v spoločnosti závisí od mnohých faktorov. Okrem inštitucionálnych pravidiel garantujúcich nezávislosť sú najdôležitejšími charakter a profesionalita každého sudcu. Právna kultúra ako taká je tiež dôležitá.[4]

Rovnako sa žiada spomenúť i prácu konventu pozostávajúceho z  európskych inštitúcii, zástupcov národných parlamentov, právnikov, akademikov a zástupcov občianskej spoločnosti, ktorý  vypracoval dokument, ktorý následne ako referenčný dokument bol prijatý v roku 2000 v Nice Európskou radou, Európskym parlamentom a Európskou komisiou pod názvom  Charta základných práv Európskej únie . Tento dokument dopĺňa Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách. Práve v šiestej hlave s názvom Spravodlivosť je pod článkom 47 – Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, okrem iných práv, priznané každej osobe právo na to, aby záležitosť každej osoby bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý je zriadený zákonom.

Obsahovo  totožné ustanovenie sa nachádza i v prvej hlave, článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dohovor bol prijatý 4. novembra 1950 v Ríme pod záštitou Rady Európy. Jeho zmluvnými stranami sú všetci členovia Rady Európy.

Čo sa týka právneho osudu tohto dohovoru, v súčasnosti môžeme sledovať jednotlivé fázy komplikovaného procesu pristúpenia i Európskej únie k Dohovoru.  Napriek tomu, že dnes už síce existuje predbežné znenie návrhu dohody o pristúpení Únie k Dohovoru, k zmene tohto návrhu na platnú medzinárodnú zmluvu ešte je potrebné absolvovať dlhú a komplikovanú cestu.[5]

Napokon podobnú právnu úpravu legálneho zabezpečenia dodržiavania zásady nezávislosti a nestrannosti súdmi možno nájsť i vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv (DE01/48), schválenej Generálnym zhromaždením OSN 10. decembra 1948 v New Yorku. Konkrétne v článku 10 Deklarácie, v ktorom sa píše, že „Každý má rovnaké právo byť riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, pokiaľ ide o určenie jeho práv a povinností alebo o akékoľvek trestné obvinenie proti nemu.“[6] Slovenský oficiálny preklad pôvodného anglického znenia Deklarácie používa v prvej vete článku 10 slovo „vypočutý“. Takéto ustanovenie priznáva právo na verejné vypočutie  nestranným a nezávislým súdom. Čo však nemožno v prípade slovenského prekladu Deklarácie považovať za dostatočné zabezpečenie základného ľudského práva, nakoľko takéto znenie priznávajúce právo  na vypočutie, evokuje akoby daný článok priznával právo na nestranný a nezávislý priebeh výsluchu ako jednej z častí konania, a teda nepriznáva takéto právo osobe počas celého konania. Slovo „vypočutie“ bolo v slovenskom preklade Deklarácie použité ako doslovný preklad anglického slova „hearing“, ktoré síce možno preložiť ako vypočutie, či výsluch, no aj ako „prejednanie“. V prípade, že by sa v slovenskom preklade ako preklad slova „hearing“ použilo slovo „prejednanie“, mohli by sme spokojne konštatovať, že dané právo je osobe priznané počas celého súdneho konania.

  •  Činnosť Poradnej rady európskych sudcov- „CCJE“

Jednu z najvýznamnejších úloh  v oblasti kontroly súdnej moci jednotlivých členských štátov EÚ  ako aj v oblasti harmonizácie legislatívy  upravujúcej postavenie súdnej moci členských štátov či v oblasti tvorby noriem upravujúcich etické predpoklady sudcu a organizáciu a fungovanie súdnictva plní  tzv. Poradná rada európskych sudcov – CCJE (The Consultative Council of European Judges). CCJE je poradný orgán Európskej rady ohľadom problematiky nezávislosti, nestrannosti a kompetencie sudcov. Ide o prvý orgán  medzinárodnej organizácie, zložený výlučne spomedzi sudcov, čo je v rámci EÚ jedinečné.  Založením tohto orgánu Rada Európy zdôraznila kľúčovú úlohu súdnictva v skúmaní chápania demokracie a jej pravidiel.

CCJE nedisponuje právomocou prijímať dokumenty, ktoré by boli pre členské štáty právne  záväzné. Preto ich implementáciu v členských štátoch len odporúča, a to v mene vlády práva a demokracie v Európe. Z rozsiahlej normotvorby Poradnej rady európskych sudcov sa žiada spomenúť aspoň niekoľko významných dokumentov. Ide napríklad o Správu o situácii súdnych mocí a sudcov v rôznych členských štátoch – CCJE(2011)6 Final, prijatú 9. novembra 2011 ako reakciu na sťažnosti sudcov členských štátov ohľadom porušenia štandardov, ktoré upravujú postavenie sudcov. V správe okrem pravidiel odmeňovania, vzdelávania sudcov či pravidiel kreovania a činnosti súdnych rád CCJE konštatovalo aj nevyhnutnosť uplatňovania takých pravidiel hodnotenia práce sudcu, ktoré nebudú oslabovať ich nezávislosť. Zároveň konštatovalo, že podoba pravidiel etického správania by mala prichádzať od sudcov samých  a úplne oddelene od disciplinárneho systému. V závere správy CCJE vyzýva všetky členské štáty k dodržiavaniu  jednotlivých princípov nezávislosti súdnictva uvedených v správe a zároveň vyzýva členské štáty k zaslaniu pripomienok k tejto správe.

Veľmi podrobne je problematika etického správania sudcu ako aj podmienok vyvodenia trestnoprávnej, občianskoprávnej ako aj disciplinárnej zodpovednosti upravená i v ďalšom zo stanovísk CCJE. Konkrétne ide o Stanovisku č. 3 CCJE do pozornosti Výboru ministrov Rady Európy o princípoch a pravidlách regulujúcich sudcovské profesionálne správanie , najmä v oblasti etiky, nezlučiteľného správania sa a nestrannosti. CCJE v stanovisku uvádza niekoľko zásadných princípov  správania sa sudcu a pravidiel pre uplatnenie zodpovednosti voči sudcovi. Podľa Stanoviska by sa sudcovia  vo svojich pracovných aktivitách mali držať  profesionálneho správania, zároveň samotné Stanovisko im ponúka návod na to ako prekonať prekážky, ktorým sa musia postaviť v rámci nestrannosti a nezávislosti  počas ich pôsobenia vo funkcii. Rada považuje za správne, aby bol v každom členskom štáte zriadený jeden alebo viacero orgánov prípadne osôb z justície, ktorí by radili sudcom, ako sa správať v prípade stretu ich mimosúdnych aktivít s postavením sudcu. Pokiaľ ide o závery v oblasti zodpovednosti sudcu za protiprávne konanie, Stanovisko uvádza pravidlá, podľa ktorých by sudcovia mali byť trestne zodpovední  podľa všeobecných ustanovení trestného práva za trestné činy alebo prečiny spáchané mimo výkonu sudcovskej funkcie a trestnoprávna zodpovednosť voči ním by mala byť uplatňovaná, len pokiaľ ide o úmyselné porušenie povinnosti sudcu.

Rovnako k významným stanoviskám Poradnej rady európskych sudcov upravujúcim problematiku etiky sudcu patrí i Stanovisko č. 4 Poradnej rady európskych sudcov do pozornosti Výboru ministrov Rady Európy o primeranom prípravnom a sústavnom vzdelávaní pre sudcov na národnej a európskej úrovni, podľa ktorého by všetci kandidáti na sudcu skôr než sa ujmú svojej funkcie mali nadobudnúť  značné znalosti z objektívneho národného a medzinárodného práva  a procesu, o vzdelávacích programoch sudcov  by mali rozhodovať i sudcovia, vzdelávacie programy by sa nemali neorientovať výlučne na postup v právnej oblasti , ale i na oblasti ako je etika sudcu, manažment prípadov, správa súdov, informačné technológie, cudzie jazyky, sociálne vedy a alternatívne riešenia sporov.

Už mnohokrát spomínané spôsoby odmeňovania sudcu, zmeny postavenia sudcu, či predpoklady pre výkon funkcie sudcu sú taktiež upravené Poradnou radou v Stanovisku č. 10 (2007) Poradnej rady Európskych sudcov (CCJE) k upriameniu pozornosti Výboru ministrov Rady Európy na problematiku: Súdna rada v službách spoločnosti. Toto Stanovisko bolo prijaté 23. novembra 2007 v Štrasburgu. Okrem uvedenej problematiky sa Stanovisko podrobne zmieňuje o etike sudcu. V rámci tejto časti poukazuje CCJE na striktné rozlišovanie etiky a disciplíny, nakoľko disciplinárne rozhodnutia nezastrešujú všetky pravidlá profesionálnej etiky a ani nepredstavujú osvojenie si pre sudcu vhodných návykov. Práve preto považuje Rada za vhodné, aby zbierku etických pravidiel sudcu pripravil iný orgán než ten, ktorý zodpovedá za súdnu disciplínu. V závere Stanovisko priznáva, že všetky záležitosti ohľadom neetického konania sudcu, ohľadom organizácie vzdelávania sudcov, vyhodnocovania kvality stavu justície či v oblasti zlepšovania „vzhľadu“ justície, môžu patriť do právomoci súdnych rád členských štátov.

Je tak len na normotvorcovi Slovenskej republiky aby na základe nadnárodných prameňov práva prostredníctvom implementácie určil, aký hrubý uzol má na košeli nosiť naša súdna moc.

autor: TOMÁŠ MARTAUS


[1] POMAHAČ, R. Evropské veřejné právo. Praha: Aspi Publishing, 2001. s. 95.

[2] NOVÁČKOVÁ, D. – KROŠLÁKOVÁ, M. -  KUNOVÁ V. Európske právo. Bratislava: EUROUNION, 1997. s. 28.

[3] Benátska komisia je činná ako poradný orgán Rady Európy v oblasti ústavnej problematiky. Rada európy dnes združuje vyše 40 štátov, medzi ktoré od roku 1993 patrí i SR. Pozri:

MAZÁK, J. – JÁNOŠIKOVÁ, M. Základy práva EÚ. 1. vyd. Bratislava: IURA EDITION, 2009. s. 12.-14.

[4] Benátska komisia. Správa o nezávislosti súdneho systému. Benátky: 2010. str. 5.

[5] MAZÁK, J. – JÁNOŠÍKOVÁ, M. Lisabonská zmluva. 1. vyd. Bratislava: IURA EDITION, 2011. s. 112.- -117.

[6] Uznesenie Valného zhromaždenia OSN č. DE01/48 Všeobecná deklarácia ľudských práv.