Prípad Mickey Mouse

Prípad Mickey Mouse

Jan 23, 2013

Mickey Mouse nie je len meno obľúbenej postavičky z animovaných filmov, ktorá sa preslávila snáď už na celom svete, ale pod rovnakým označením, vstúpil do právneho povedomia aj prípad, v ktorom, rovnako ako v populárnych komiksoch, nehrá myšiak Mickey vedľajšiu úlohu.

Niť prípadu sa začína rozpletať v roku 1998, kedy prichádzajú do Washingtonu predstavitelia spoločnosti Walt Disney Company. Cieľom ich misie bolo zachovanie „copyrightu“ pre spoločnosť  Walt Disney Company na známu kreslenú postavičku Mickey Mouse, ktorej ochrana mala podľa vtedy platnej legislatívy vypršať v roku 2003. Teda presne 75 rokov po tom, čo sa po prvýkrát objavila na plátnach kín, keďže Mickey Mouse uzrel svetlo sveta vôbec prvý raz v roku 1928 v krátkom animovanom príbehu s názvom: Parník Willie (Steamboat Willie).[1] No v ohrození boli aj ďalšie známe tváre značky Disney, ktorých ochrana mala vypršať o niečo neskôr. Išlo o postavičky ako Pluto, Goofy či Káčer Donald.

Radšej než by dovolili, aby sa Mickey a jeho priatelia stali tzv. public domain (v našom ponímaní podobné s voľným dielom), Disney spolu so skupinou hollywoodskych štúdií a hudobných vydavateľstiev začali žiadať, aby kongres prijal zákon, ktorý predĺži dĺžku ochrany ich autorských práv na spomínané diela. Obava zo zaradenia kreslených postavičiek do sféry verejných diel bola odôvodená, pretože ak sa dielo raz stane verejným, nie je už možné ho z pod tejto kategórie vyňať.

Táto ich snaha nebola márna, pretože im bolo nakoniec vyhovené a kongres prijal tzv. Sonny Bono Copyright Act (Copyright Term Extension Act), ktorý následne podpísal prezident Clinton. Šepká sa, že jedným z dôvodov, prečo kongres spolu s prezidentom v pomerne krátkom čase prijali tento so záujmami spoločnosti Walt Disney Company konformný zákon je aj fakt, že spoločnosť Disney prispela na vládnu kampaň v rokoch 1997 až 1998 sumou 6 300 000 amerických dolárov v hotovosti.

Zákon Copyright Term Extension Act ( ďalej len CTEA) v prvom rade teda predĺžil dobu ochrany o 20 rokov pre tie diela, ktoré boli registrované po 1. januári roku 1923. Pre práce registrované fyzickými osobami od roku 1978 stanovil ochrana na dobu počas života autora plus 70 rokov po jeho smrti. Čím sa americká úprava autorského práva priblížila k tej európskej.[2] Existujúca norma totiž chránila dielo len 50 rokov od smrti jeho autora. Diela vytvorené pre právnické osoby tzv. “works made for hire”, (podobné nášmu zamestnaneckému dielu) získali 95 ročnú ochranu od ich vytvorenia. Všetky ostatné diela registrované pred rokom 1978 získali autorskoprávnu ochranu na dobu 95 rokov, bez ohľadu na spôsob ich vytvorenia. Pri dielach vytvorených na objednávku sa zaviedla dokonca až 120 ročná ochranná doba.[3]

Výsledkom teda bolo, že desaťtisíce diel, ktoré boli na najlepšej ceste k tomu, aby sa z nich stali tzv. public domain[4],  ostali v súkromnom vlastníctve aj naďalej, minimálne do roku 2019.

Tu sa však náš prípad nekončí. Naopak, práve začína! O rok neskôr, čiže v roku 1999, skupina žalobcov vedená Ericom Elderdom, ktorého spoločnosť Eldritch Press ponúka zadarmo on-line prístup k tzv. „public domain prácam“ napadla spomínaný zákon na súde. Elderd tvrdí, že CTEA je protiústavný z dvoch dôvodov: jednak tento zákon rozširuje právomoc kongresu podľa Copyright Clause[5]  a po druhé preto, že zákon sa dostáva do stretu s prvým dodatkom ústavy[6], a to tým, že výrazne obmedzuje slobodu prejavu bez opodstatneného dôvodu.

Napriek tomu, že Elderd neuspel v konaní pred prvostupňovým ani pred odvolacím súdom, stále však veril, že sa mu podarí uspieť ešte pred najvyšším súdom.[7] Tu sa spoliehal najmä na svoj prvý argument, keď tvrdil, že spomínaný zákon je v rozpore s prvým článkom ústavy, ktorý implikuje najmä dve skutočnosti. Na základe tohto článku je kongresu zverená právomoc v oblasti podpory vedeckého pokroku a umenia, ale na druhej strane je táto právomoc zároveň obmedzovaná určitým ústavným limitom. Ním je fakt, že kongres môže garantovať len obmedzenú ochranu práv autora na určitý čas („for limited Times“). Poskytovaná ochrana vlastníctva teda nemôže byť trvalá. Navyše, zákon, ktorý pôsobí so spätnou účinnosťou a upravuje vzťahy vznikajúce už od roku 1923 považujú z dôvodu jeho retroaktivity za protiústavný a odporujúci princípu právnej istoty.

Takéto časové obmedzenie v ústave  bolo podľa žalobcu výrazom vôle ústavodarcu po tom, aby časovo neobmedzenou ochranou autorských práv  nebol de facto obmedzovaný pokrok v tejto oblasti. Na podporu svojich argumentov uvádzali, že  umelci sú vo všeobecnosti závislí na širokej škále diel, ktoré sú súčasťou priestoru public domain, keďže tvorba nových umeleckých diel často a nevyhnutne závisí od prepožičiavania si nápadov z už existujúcich diel. V tejto súvislosti sa často uvádza ako príklad samotný Santa Claus, s ktorým sú dnes spájané Vianoce takmer všade vo svete (minimálne v komerčnom zmysle). Ak by sa sporný zákon CTEA vzťahoval aj na túto kreslenú postavu známeho animátora 19. storočia Thomasa Nasta, pravdepodobne by nikdy nevznikol ani známy vianočný film od Franka Capru z roku 1946, It is a Wonderful Life, ktorý spopularizoval výtvarné poňatie Nastovej postavičky Santa Clausa po celom svete.[8]

Rovnako ironické v tomto prípade je, že práve mnohé z animovaných filmov od spoločnosti Walt Disney Company sú založené na dielach z 19. storočia, ktoré existujú v rámci public domain. Ide najmä o animované rozprávky ako Snehulienka a sedem trpaslíkov, Popoluška, Pinocchio, Kniha džungle a mnohé iné.[9]

Na základe už spomenutého Elderd tvrdil, že kongres týmto svojím krokom nepodporuje progres v oblasti vedy a umenia, ale jedinou vecou, ktorú podporuje je korporátne vlastníctvo. Argumentoval aj tým, že ak podľa Copyright Clause má kongres právomoc podporovať pokrok v rámci vedy a umenia tým, že autorom a vynálezcom zabezpečí na určitú dobu výhradné právo na ich diela a vynálezy, predlžovanie dôb ochrany diel nie je jediným nástrojom na podporu pokroku a neúmerné predlžovanie tejto ochrany má naopak negatívny vplyv na progres v spomínanej oblasti. Dôsledkom CTEA podľa Elderdovho názoru bude obmedzovanie verejnej sféry podnikateľského prostredia, slobodnú výmenu myšlienok a informácií, a tým dôjde k ohrozeniu intelektuálneho vývoja spoločnosti.[10]

Čo na to Najvyšší súd Spojených štátov?

Najvyšší súd[11] vo svojom rozhodnutí jednoznačne odmietol prvú námietku voči Copyright Term Extension Act a konštatoval, že kongres podľa názoru súdu neprekročil limit na ochranu autorských práv stanovený ústavou. Poukázal na to, že predlžovanie ochrany existujúcich diel je konštantnou praxou (CTEA je len posledným z celkovo už 11 prijatých zákonov[12], ktoré predlžovali ochranu autorských diel) a zároveň poukázal na predošlú judikatúru, ktorá podobný prístup zaujala aj v prípade patentovej ochrany. S argumentom retroaktivitou sa vysporiadal tým spôsobom, že ako neprípustný posúdil stav, ak by dielam, ktoré vznikli v priebehu krátkeho časového úseku, napríklad v priebehu jedného týždňa, počas ktorého by nadobudla účinnosť nová právna úprava, bola priznaná rôzna dĺžka ochrany.[13]

Súd rovnako odmietol názory o „večnej“ ochrane autorských práv, predstave o zákone ako o prostriedku prekážajúcemu na ceste k pokroku či predĺženia trvania autorských práv bez akéhokoľvek protiplnenia zo strany autorov. Neprijatie týchto námietok odôvodnil najmä poukázaním na podobný vývoj v Európe a na spoločenské, demografické a ekonomické zmeny.[14]

Ako sme už uviedli, Elderd, v záujme spochybnenia ústavnosti prijatia CTEA sa spoliehal aj na svoj druhý hlavný argument. V ňom tvrdil, že prijatím tohto zákona bol uskutočnený zásah do slobody prejavu garantovaný prvým dodatkom ústavy. Ani v tomto prípade však súd nedal Elderdovi za pravdu. Súd mal za to, že je potrebné zobrať do úvahy, že autorská ochrana sa vzťahuje „len“ na samotné dielo a nie na myšlienky v ňom vyjadrené, a preto nič , aby pri umeleckej alebo vedeckej  boli chránené diela v tomto zmysle slobodne využívané. Rovnako poukázal na fakt, že CTEA obsahuje aj určité  zákonné výnimky, ktoré by rovnako mali zabrániť zásahu do slobody prejavu. Ide najmä o oslobodenie prevádzkovateľov reštaurácií a podobných zariadení od poplatkovej povinnosti pri verejnej produkcii hudby prostredníctvom rádia, televízie či iným spôsobom, alebo o umožnenie  vzdelávacím inštitúciám ako sú napríklad knižnice, využívať, digitalizovať a kopírovať diela, ktorým do vypršania ochrany ostáva menej než 20 rokov. Nesmieme však rovnako zabúdať na fakt, že americké poňatie autorského práva v sebe zahŕňa aj inštitút fair use[15], ktorý v prípade dodržania určitých kritérií, umožňuje využívanie chránených diel.[16]

I keď Najvyšší sú Spojených štátov amerických v tejto kauze rozhodol v pomere hlasov 7 ku 2 jednoznačne  v prospech kongresu, odpovede na otázky, ktoré načrtol tento prípad ostávajú aj naďalej otvorené. Do akej miery je opodstatnené predlžovanie dĺžky ochrany autorských práv? Kde je hranica, ktorá najlepšie stanoví, kedy je vhodné na úkor práv autora uprednostniť voľné využívanie jeho diela verejnosťou? Tieto aj iné otázky sú teda podľa všetkého ešte stále neuzatvorené a ponechané na ďalšiu diskusiu.

autor: JURAJ MARTAUS


[1] Základnou normou v oblasti autorských práv je v USA zákon Copyright Act z roku 1976. Samotné autorské zákony je možné v USA zavádzať na základe Ústavy, ktorá v článku I oddiel 8 odsek 8 stanovuje, že Kongres USA má právomoc podporovať pokrok vedy a umenia tým, že autorom a vynálezcom zabezpečí na určitú dobu výhradné právo na ich diela a vynálezy. Ustanovenie je základom autorského a patentového práva v Spojených štátoch. Autorské právo sa v USA získavalo pomerne jednoducho. Stačilo, aby autor doručil dve kópie svojho diela (a zaplatil malý poplatok) do Oddelenia pre autorské práva pri Kongresovej knižnici (The Copyright Office in the Library of Congress).Od roku 1976 však vzniká autorské právo prakticky vznikom diela, podobne ako je to v Európe. Registrácia je však výhodou v prípade súdneho sporu, preto ju dodnes využívajú hlavne právnické osoby. Prvým federálnym autorským zákonom bol Copyright Act of 1790, ktorý stanovoval 14 ročnú ochranu na diela a vynálezy s možnosťou jedného predĺženia, teda maximálne 28 rokov (ak však autor medzičasom zomrel, predĺženie nebolo možné). Autorské právo však neplatilo pre otrokov, ženy a indiánov. V roku 1831 bola lehota predĺžená na maximálne 42 rokov (28+14 rokov).V roku 1909 bola maximálna doba upravená na 56 rokov (28+28 rokov), Copyright Act z roku 1976 výrazne zvýšil túto dobu, keď ju predĺžil na 50 rokov po smrti autora (teda sa prvýkrát reálne mohla predĺžiť na viac ako 100 rokov) a na 75 rokov od prvej publikácie v prípade diela vytvoreného právnickou osobou. Bližšie pozri: Autorské právo a práva súvisiace s autorským právom z hľadiska aktuálnych harmonizačných tendencií na úrovni EÚ, prístupné na: http://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2010/files/prispevky/05_obcan/Adamova_Zuzana_%284381%29.pdf

[2] Copyright case threatens Disney; prístupné na: http://www.guardian.co.uk/business/2002/feb/20/8, navštívené dňa 3. 11. 2012

[3] ŠMERKL, P.: Judikatura Nejvyššího soudu Spojených států amerických k autorskoprávní ochraně, str. 62, prístupné na: http://is.muni.cz/th/207102/pravf_m/SCOTUS-final.pdf

[4] V autorskom práve: Publikácie, dokumenty a podobne, ktoré majú postavenie verejného vlastníctva, verejného majetku, čiže nie sú chránené autorským právom. V slovenskom autorskom zákone existuje iba užší pojem voľné dielo, ktorý označuje (prinajmenšom) dielo, ktorého autorské práva vypršali preto, lebo autor nemá dedičov alebo títo autorské práva odmietli.

[5] Článok I, oddiel 8, odsek 8 Ústavy USA stanovuje, že Kongres USA má právomoc podporovať pokrok vedy a umenia tým, že autorom a vynálezcom zabezpečí na určitú dobu výhradné právo na ich diela a vynálezy.

[6] Prvý dodatok Ústavy Spojených štátov amerických: „Kongres neschváli žiadny zákon ohľadom zavádzania náboženstva alebo zakazujúci jeho slobodný výkon; taktiež neschváli žiadny zákon obmedzujúci slobodu slova alebo tlače; neschváli ani žiadny zákon obmedzujúci právo ľudí pokojne sa zhromažďovať a právo odovzdávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd.“

[7] Eldred v. Ashcroft; prístupné na: http://supreme.lp.findlaw.com/supreme_court/docket/2002/October.html#01-618, navštívené dňa 3. 11. 2012

[8] GRZELAK, V. A.: Mickey Mouse & Sonny Bono Go to Court: The Copyright Term Extension Act and Its Effect  on Current  and Future Rights, str. 102; prístupné na: http://www.jmripl.com/Publications/Vol2/Issue1/vicki.pdf, navštívené dňa 3. 11. 2012

[9] SPRINGMAN, CH.: The Mouse That Ate The Public Domain: Disney, The Copyright Term Extension Act, And Eldred V. Ashcroft, prístupné na: http://writ.news.findlaw.com/commentary/20020305_sprigman.html, navštívené dňa 3. 11. 2012

[10] Internet, autorská práva a svobodná výměna informací; prístupné na: http://blisty.cz/art/10013.html, navštívené dňa 3. 11. 2012

[11] Najvyšší súd Spojených štátov amerických (niekedy označovaný skratkou SCOTUS) je najvyšší orgán súdnej moci v Spojených štátoch.

[12] Dĺžka ochrany autorských práv bola postupne predlžovaná v rokoch: 1909, 1962, 1965, 1967, 1968, 1969, 1970, 1971, 1972, 1973, 1976

[13] ŠMERKL, P.: Judikatura Nejvyššího soudu Spojených států amerických k autorskoprávní ochraně, str. 62, prístupné na: http://is.muni.cz/th/207102/pravf_m/SCOTUS-final.pdf

[14] Tamtiež, str. 62

[15] V slovenčine: rozumné, čestné, spravodlivé či patričné užívanie. Jedná sa oustanovenie  americkej legislatívy autorského práva, ktoré dovoľuje i bez súhlasu držiteľa autorských práv niektoré využitie chráneného diela, pokiaľ spĺňa isté špecifické podmienky. Sem patrí využitie za účelom kritiky, paródie, komentára, vyučovania, výskumu apod. Na Slovensku podobné ustanovenie neexistuje, istú podobnosť vykazujú len niektoré  zákonné licencie podľa autorského zákona. Veľkej Británii sa rovnaký inštitút označuje ako fair dealing.

[16] ŠMERKL, P.: Judikatura Nejvyššího soudu Spojených států amerických k autorskoprávní ochraně, str. 63, prístupné na: http://is.muni.cz/th/207102/pravf_m/SCOTUS-final.pdf